Veľké dary večnosti: uzmierenie, vzkriesenie, znovuzriadenie Ježiša Krista

Pred rokmi sme sa na našej rannej hodine evanjelia učili naspamäť verše z Biblie. Prirodzene ma lákali tie krátke pasáže. Patril sem aj verš Ján 11:35 – najkratší verš v písmach, kde bolo iba pár slov – „A Ježiš zaplakal.“

Pre mňa teraz to, že Ježiš plakal v smútku a od šťastia, svedčí o zázračnej skutočnosti: božský Boží Syn prišiel do fyzickej smrteľnosti a naučil sa podľa tela, ako byť stále s nami a žehnať nám.

Keď plačeme v smútku alebo od šťastia, Ježiš Kristus nám dokonale rozumie. Môže byť prítomný vo chvíľach, keď najviac potrebujeme veľké dary večnosti: uzmierenie, vzkriesenie, znovuzriadenie Ježiša Krista.

Mária a Marta plakali nad svojím bratom Lazárom, ktorý zomrel. Ježiš pohnutý súcitom zaplakal. Vzkriesil Lazára k životu.

Ježiš pozeral na Jeruzalem v predvečer Veľkej noci. Plakal, lebo nemohol zhromaždiť Svoj ľud ako sliepka svoje kuriatka. Dnes nám Jeho uzmierenie dáva nádej, keď smútime za tým, čo mohlo byť.

Pán vinice plače, keď prosí svojich služobníkov, medzi ktorých môžeme patriť aj my, ako slúžiaci bratia a sestry: „Čo viac som mohol učiniť pre vinicu svoju?“

Mária stála opustená pri hrobe. Ježiš sa jej s láskou opýtal: „Čo plačeš?“ On vedel: „Večer sa rozšíri plač, ale ráno je plesanie.“ Vzkriesenie prináša úsvit pre všetkých.

V krajinách v Knihe Mormonovej, keď k Nemu povstane zástup veriacich, je Ježišova radosť úplná. A On plakal.

„A on bral ich malé deti, jedno po druhom, a žehnal im a modlil sa za ne k Otcovi.

A keď to učinil, plakal znova.“

Toto je Veľká noc v Ježišovi Kristovi: On odpovedá na túžby našich sŕdc a otázky našich duší. Stiera naše slzy, okrem sĺz šťastia.

Keď nám tečú slzy, niekedy sa v rozpakoch ospravedlňujeme. Ale vedomie, že Ježiš Kristus rozumie bolestiam a radostiam života, nám môže dodať silu, ktorá presahuje našu vlastnú, keď si prechádzame tým horkým aj sladkým.

V Južnej Amerike plakal otec. Zomrela mu jeho iskra života, jeho malá dcéra. „Dal by som všetko za to, aby som ju mohol znova vidieť,“ vzlykal mi v náručí. Ja som plakal tiež.

Pri zasvätení chrámu v Pueble v Mexiku zmáčali slzy šťastia tvár jednej drahej sestry. Jej črty vyžarovali vieru a obetavosť. Povedala: „Todos mis hijos están aquí en el templo hoy.“ – „Všetky moje deti sú dnes tu v chráme.“ Generácie zhromaždené v dome Pána prinášajú slzy radosti a vďačnosti.

V krutej občianskej vojne si rodiny a susedia navzájom robili nevysloviteľné veci. Horké slzy pomaly ustupujú nádeji. Žena z malej dediny chvejúcim sa hlasom povedala: „Sused, skôr ako pôjdem k svojmu hrobu, chcem, aby si vedel, kde nájdeš nezvestných členov rodiny.“

Žiarivá nevesta a pekný ženích sú spečatení v dome Pána. Ona má 70 rokov, rovnako ako on. Ona, prekrásna nevesta, spôsobilo čakala na tento deň. Nesmelo vlní svojimi svadobnými šatami sem a tam. Po lícach nám stekali slzy radosti. Božie zasľúbenia boli naplnené. Jeho zmluvy prinášajú požehnania.

Počas domáceho vyučovania ovdovenej sestry obdržal mladý Boyd K. Packer citlivú lekciu. Po nezhode s manželom sestra vyriekla poslednú zraňujúcu poznámku. V ten deň jej manžela pripravila o život nečakaná nehoda. „Päťdesiat rokov,“ vzlykala vdova, „som žila v pekle s vedomím, že posledné slová, ktoré počul z mojich úst, bola tá uštipačná, zlomyseľná poznámka.“

Veľká noc v Ježišovi Kristovi nám pomáha zahojiť, zmieriť a napraviť naše vzťahy na oboch stranách závoja. Ježiš môže uzdraviť zármutok, môže umožniť odpustenie. Môže nás a druhých oslobodiť od vecí, ktoré sme povedali alebo urobili a ktoré nás inak spútavajú.

Veľká noc v Ježišovi Kristovi nám dáva pocítiť Božie uznanie. Tento svet nám hovorí, že sme príliš vysokí, príliš nízki, príliš širokí, príliš úzki – že nie sme dostatočne múdri, pekní alebo duchovní. Prostredníctvom duchovnej premeny v Ježišovi Kristovi môžeme uniknúť vyčerpávajúcemu perfekcionizmu.

S veľkonočnou radosťou spievame: „Smrť je porazená; človek je oslobodený. Kristus zvíťazil.“ Kristovo vzkriesenie nás oslobodzuje od smrti, od krehkosti času a telesnej nedokonalosti. Uzmierenie Ježiša Krista nás obnovuje aj duchovne. Krvácal z každého póru, akoby plakal krv, aby nám poskytol únik od hriechu a odlúčenia. Zjednocuje nás, v celistvosti a svätosti, medzi sebou navzájom a s Bohom. Ježiš Kristus vo všetkom dobrom znovuzriaďuje v hojnej miere nielen to, čo bolo, ale aj to, čo môže byť.

Ježišov život a svetlo svedčia o Božej láske ku všetkým Jeho deťom. Keďže Boh, náš Otec, miluje všetky Svoje deti v každom veku a v každej krajine, Jeho láskyplné pozvanie nájsť v Ňom pokoj a radosť nachádzame v mnohých tradíciách a kultúrach. Nech sme kdekoľvek, kedykoľvek a ktokoľvek, máme spoločnú božskú identitu ako deti toho istého Stvoriteľa. V podobnom duchu majú vyznávači islamu, judaizmu a kresťanstva spoločné náboženské dedičstvo v otcovi Abrahámovi a zmluvné spojenie prostredníctvom udalostí v starodávnom Egypte.

Otec Abrahám prišiel do Egypta a bol požehnaný.

Jozef, ktorý bol v Egypte predaný do otroctva, vedel, že faraónov sen znamená sedem rokov hojnosti a potom sedem rokov hladu. Jozef zachránil svoju rodinu a svoj ľud. Jozef plakal, keď videl Boží väčší plán, v ktorom všetky veci slúžia k dobru tým, ktorí zachovávajú svoje zmluvy.

Mojžiš, vychovaný v Egypte vo faraónovej domácnosti, obdržal a neskôr znovuzriadil kľúče zhromaždenia detí Božích.

Napĺňajúc proroctvo, Jozef, Mária a dieťa Kristus hľadali útočisko v Egypte. V Káhire zbožný moslimský veriaci s úctou povedal: „Korán učí, že Jozef, Mária a Ježiško našli bezpečie a útočisko v mojej krajine. V mojej krajine Ježiš ako batoľa jedol naše jedlo, urobil Svoje prvé kroky, povedal Svoje prvé slová. Tu v mojej krajine veríme, že stromy sa sklonili, aby dali Jemu a Jeho rodine ovocie. Jeho život v mojej krajine požehnal náš ľud a krajinu.“

Boží plán mravnej a smrteľnej slobody jednania nám umožňuje učiť sa z vlastných skúseností. Niektoré z našich najväčších životných lekcií pochádzajú z vecí, ktoré by sme si nikdy nevybrali. V láske Ježiš Kristus zostúpil pod všetky veci a vystúpil nad všetky veci. Raduje sa z našich božských schopností tvorivosti a radosti, láskavosti bez nádeje na odmenu, viery v pokánie a odpustenie. A plače v smútku nad obrovským ľudským utrpením, krutosťou, nespravodlivosťou – často spôsobenou ľudskou voľbou – rovnako ako nebesia a spolu s nimi aj Boh nebies.

Každé veľkonočné jarné obdobie svedčí o tom, že duchovný sled ako aj duchovná súčinnosť sú súčasťou božského vzoru uzmierenia, vzkriesenia a znovuzriadenia prostredníctvom Ježiša Krista. Táto posvätná a symbolická konvergencia neprichádza náhodou ani zhodou okolností. Kvetná nedeľa, Veľký týždeň a Veľká noc oslavujú Kristovo uzmierenie a vzkriesenie. Tak ako dnes, každého 6. apríla si pripomíname založenie a zorganizovanie Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Toto znovuzriadenie je dôvodom, prečo sa v prvú aprílovú nedeľu stretávame na generálnej konferencii.

Znovuzriadenie nastalo aj vtedy, keď vzkriesený Ježiš Kristus, Mojžiš, Elias a Eliáš priniesli späť kľúče a právomoc kňazstva v novozasvätenom chráme v Kirtlande na Veľkonočnú nedeľu v roku 1836. V tom prostredí v ten deň prišla do znovuzriadenej Cirkvi Ježiša Krista Božia právomoc a požehnania, aby zhromaždila Jeho deti, pripravila Jeho deti na návrat k Nemu a spojila rodiny na večnosť. Znovuzriadenie v ten deň naplnilo proroctvo, pretože pripadlo na Veľkú noc aj na Paschu.

Nedávno som navštívil posvätné miesta v Ohiu, kde prorok Joseph a ďalší videli vo videní Boha, nášho Otca, a Jeho Syna, Ježiša Krista, ako aj chrám v Kirtlande. Prorok Joseph videl, aké je nebo. Nebeský Otec v nebi prostredníctvom Ježiša Krista „poskytuje spásu všetkým dielam rúk svojich“ v kráľovstve slávy. Jedinou výnimkou sú tí, ktorí vedome „popierajú Syna potom, čo ho Otec zjavil“.

Na začiatku Svojej služby v smrteľnosti Ježiš ohlásil Svoje poslanie požehnať každého z nás všetkým, čo sme ochotní prijať – v každej dobe, v každej krajine, za každých okolností. Po 40-dňovom pôste vošiel Ježiš do synagógy a čítal: „Duch Pánov nado mnou; lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, [uzdravovať skrúšených srdcom] poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie.“

Chudobný, so zlomeným srdcom, v zajatí, slepý, ubolený – to je každý z nás.

Kniha Izaiáša pokračuje v mesiášskom prísľube nádeje, oslobodenia a uistenia: „Dať smútiacim Sionu veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha; chválospev namiesto malomyseľnosti.“

Preto voláme: „Radovať sa budem v Hospodinovi, nech moja duša jasá v mojom Bohu, lebo ma odel rúchom spásy, zahalil ma plášťom spravodlivosti.“

Každé veľkonočné obdobie oslavujeme ako symbolický celok veľké dary večnosti prostredníctvom Ježiša Krista; Jeho uzmierenie, Jeho (a naše) doslovné vzkriesenie, znovuzriadenie Jeho Cirkvi neskorších dní s kľúčmi a právomocou kňazstva požehnávať všetky Božie deti. Tešíme sa z rúcha spásy a plášťa spravodlivosti. Voláme: „Hosana Bohu a Baránkovi!“

„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“

Nech každý z nás nájde v Ježišovi Kristovi uzmierenie, vzkriesenie a znovuzriadenie – pokoj, uvedomenie a spolupatričnosť – to, čo je trvalo skutočné a radostné, šťastné a večné, o to sa modlím v Jeho svätom mene, v mene Ježiša Krista, amen.