Uctievanie

Jednou z najbežnejších a najdôležitejších foriem uctievania je, keď sa zhromažďujeme na vysvätenom mieste, aby sme vykonávali skutky oddanosti. Pán povedal: „A aby si sa mohol viac uchovať nepoškvrneným od sveta, pôjdeš do domu modlitby a budeš prinášať sviatosti svoje v môj svätý deň.“ Samozrejme, že toto je našou základnou motiváciou pri výstavbe kaplniek. Ak je to však potrebné, postačí aj nevysvätené miesto, ak ho vieme spraviť dôstojnejším.

Najdôležitejšie však je to, čo robíme, keď sa v deň Pána zhromažďujeme. Samozrejme, že sa oblečieme najlepšie ako sa vzhľadom na naše možnosti dá – nie extravagantne, ale cudne, tak, aby sme Božstvu preukázali úctu a úctivosť. Takisto je úctivé aj naše správanie. Uctievame tým, že sa zapojíme do modlitby; uctievame spievaním náboženských piesní (nie iba ich počúvaním ale spievaním); uctievame tým, že sa navzájom poučujeme a učíme sa jeden od druhého. Ježiš povedal: „Pamätaj, že v tento deň Pána budeš prinášať obete svoje [to znamená svoje ,obete času, nadania a prostriedkov v službe Bohu a blížnemu‘] a sviatosti svoje Najvyššiemu, vyznávajúc hriechy svoje bratom svojim a pred Pánom.“ Neschádzame sa, aby sme zabávali alebo sa zabavili – tak ako to robí, napríklad, hudobná skupina – ale aby sme si Ho pamätali a boli „poučení dokonalejšie“ v Jeho evanjeliu.

Na poslednej generálnej konferencii nám starší Patrick Kearon pripomenul, že sa „nezhromažďujeme … v deň sabatu len preto, aby sme sa zúčastnili zhromaždenia sviatosti a odškrtli si to zo zoznamu. Schádzame sa spoločne, aby sme uctievali. Medzi tým je podstatný rozdiel. Zúčastniť sa znamená byť prítomný. Ale uctievať znamená zámerne chváliť a uctievať nášho Boha spôsobom, ktorý nás premieňa!“

Keď náš sabat oddáme Pánovi a Jeho zámerom, je to sám o sebe skutok uctievania. Pred niekoľkými rokmi si Russell M. Nelson, ktorý bol vtedy starší, všimol: „Ako svätíme deň sabatu? Keď som bol oveľa mladší, študoval som diela ostatných ľudí, ktorí zostavili zoznamy toho, čo máme počas sabatu robiť, a toho, čo robiť nemáme. Až neskôr som sa z písiem dozvedel, že moje správanie a postoj k sabatu predstavujú určité znamenie medzi mnou a mojím Nebeským Otcom [pozri Exodus 31:13; Ezechiel 20:12, 20]. Vďaka tomuto porozumeniu som už nepotreboval zoznamy toho, čo robiť a čo nie. Keď som sa musel rozhodnúť, či je určitá činnosť na sabat vhodná, jednoducho som sa sám seba opýtal: ‚Aké znamenie tým chcem dať Bohu?‘“

Uctievanie počas dňa Pána sa vyznačuje konkrétnym zameraním sa na veľkú zmiernu obeť Ježiša Krista. Jeho vzkriesenie si vhodne a špeciálne pripomíname počas Veľkej Noci, ale tiež každý týždeň, keď počas sviatosti prijímame symboly Jeho uzmierenia, ako aj Jeho vzkriesenia. Pre kajúcnikov je prijímanie sviatosti stredobodom uctievania počas sabatu.

Keď uctievame spoločne ako „telo Kristovo“, má to jedinečnú moc a úžitok vtedy, keď učíme, slúžime a keď sa podporujeme. Je zaujímavé, že v nedávnej štúdii sa zistilo, že u tých, ktorí svoj duchovný život pokladajú za úplne osobný, je menej pravdepodobné, že uprednostnia duchovný rast, alebo že povedia, že ich viera je veľmi dôležitá či že si pravidelne zadelia čas na Boha. Ako komunita Svätých sa navzájom posilňujeme v uctievaní a vo viere.

Napriek tomu nemôžeme zabudnúť na každodenné skutky uctievania, do ktorých sa zapájame osobne a doma. Spasiteľ nám pripomína: „Predsa len sľuby tvoje budú prinášané v spravodlivosti vo všetkých dňoch a vo všetkých dobách.“ Jedna sestra si múdro všimla: „Nepoznám hlbší spôsob uctievania Boha ako ten, keď do svojho života privítame Jeho maličkých, keď sa o nich staráme a keď ich učíme, aký má pre nich Boh plán.“

Alma a Amulek učili Zórámitov, ktorí boli vyhnaní zo svojich synagóg, aby uctievali Boha nielen raz za týždeň, ale vždy a „nech už [sú] na ktoromkoľvek mieste“. O modlitbe hovorili ako o uctievaní:

„Musíte vyliať dušu svoju v komôrke svojej a na tajných miestach svojich, a v pustatine svojej.

Áno: a keď k Pánovi nevoláte, nech je srdce vaše plné, pohnuté neustále k modlitbe k nemu.“

Tiež hovorili o skúmaní písiem, vydávaní svedectva o Kristovi, vykonávaní charitatívnych skutkov a služby, obdržaní Ducha Svätého a každodennom živote vo vďakyvzdaní. Zamyslite sa nad myšlienkou „denne žili vo vďakyvzdaní“. Hovorí o mojom druhom koncepte:

Vďačnosť Bohu a vyjadrenie tohto pocitu je v skutočnosti to, čo vnáša do uctievania pocit radostnej obnovy, na rozdiel od toho, aby sme to vnímali len ako ďalšiu povinnosť.

Skutočné uctievanie znamená, že Boha milujeme a že svoju vôľu – ten najcennejší dar, ktorý môžeme ponúknuť – odovzdávame Jemu. Keď sa Ježiša spýtali, ktoré je veľké prikázanie v celom zákone, odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.“ Nazval to tiež veľkým prikázaním.

Toto bol vzor toho, ako samotný Ježiš uctieval Otca. Jeho život a Jeho zmierna obeť boli oddané sláve Otca. S dojatím si pripomíname Ježišovu srdcervúcu prosbu uprostred nepredstaviteľného utrpenia a úzkosti: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich,“ a potom na jeho ústupčivé: „Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty.“

Uctievanie je snaha o nasledovanie tohto dokonalého príkladu. Dokonalosť v tomto smere nezískame zo dňa na deň, ale ak Mu každý deň prinesieme ako obeť „srdce zlomené a ducha skrúšeného“, On nás opäť pokrstí Svojím Duchom a naplní nás Svojou milosťou.

V 1. oddiele Náuky a zmlúv Pán vyslovil toto obvinenie voči svetu:

„Odklonili [sa] od obradov mojich a porušili večnú zmluvu moju;

Nehľadajú Pána, aby nastolili spravodlivosť jeho, ale každý človek kráča po svojej vlastnej ceste a podľa obrazu svojho vlastného boha, ktorého obraz má podobu sveta.“

Je dobré, keď si zapamätáme príklad troch židovských mladých mužov Chananja, Mišáéla a Azarja, ktorých priviedli ako zajatcov do Babylonu krátko potom, ako Lechí a jeho rodina opustili Jeruzalem. Babylonský hlavný komorník ich premenoval na Šadracha, Méšacha a Abéd-Negá. Neskôr, keď títo mladíci odmietli uctievať sochu, ktorú dal kráľ Nebúkadnecar postaviť, kráľ prikázal, aby boli hodení do ohnivej pece, hovoriac: „Aký boh by vás mohol vyslobodiť z mojich rúk?“

Určite si pamätáte na ich odvážnu odpoveď:

„Keď to musí byť, náš Boh, ktorého vzývame, nás môže vyslobodiť z rozpálenej ohnivej pece, a vyslobodí nás aj z tvojej ruky, kráľu.

Ale ak nie, vezmi na vedomie, … , že tvojich bohov nebudeme vzývať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, sa nebudeme klaňať.“

Pec bola taká horúca, že zabila tých, ktorí ich do nej vrhli, ale Šadrachovi, Méšachovi a Abéd-Negóvi neublížila. „Nebúkadnecar povedal: Nech je požehnaný Boh Šadrachov, Méšachov a Abéd-Negov, ktorý … zachránil svojich služobníkov, ktorí Mu dôverovali, … [a] vydali vlastné telá, aby nemuseli vzývať a uctievať boha okrem svojho Boha.“ Dôverovali Jehovovi, že ich vyslobodí, „ale ak nie“, to znamená, že ak by Boh vo Svojej múdrosti ich smrť nezamedzil, aj tak by Mu zostali verní.

Čokoľvek čo má prednosť pred uctievaním Otca a Syna, sa stáva modlou. Tí, ktorí zamietnu, že Boh je zdrojom pravdy alebo ktorí sa zrieknu akejkoľvek zodpovednosti voči Nemu, v skutočnosti nahradzujú samých seba za svojho boha. Ten, kto sa oddáva nejakej strane alebo záležitosti pred božským vedením, uctieva falošného boha. Dokonca aj tí, ktorí budia dojem, že uctievajú Boha, ale nedodržiavajú Jeho prikázania, kráčajú svojou vlastnou cestou: „Približujú [sa] ku mne ústami svojimi, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.“ Predmetom nášho uctievania je výhradne jediný pravý Boh, a Ten, ktorého On poslal, Ježiš Kristus.

Koniec koncov, to, ako žijeme, môže byť ten najlepší a najúprimnejší spôsob uctievania. Preukazovanie našej oddanosti znamená, že napodobňujeme Otca a Syna – rozvíjame Ich vlastnosti a charakter v sebe samých. Hovorí sa, že keď po niekom opakujeme, vlastne mu tým lichotíme. Potom by sme mohli povedať, že čo sa týka Božstva, napodobňovanie je tou najúprimnejšou formou úcty. Toto naznačuje, že na hľadanie svätosti je z našej strany potrebné aktívne a vytrvalé úsilie. Prirodzeným následkom našich skutkov uctievania je však aj to, že sa stávame viac podobní Kristovi. Fráza od staršieho Kearona o uctievaní, ktorú som už citoval – „spôsobom, ktorý nás premieňa“ – je významná. Skutočné uctievanie má premieňajúci charakter.

Toto je krása cesty zmluvy – cesty uctievania, lásky a oddanosti Bohu. Na túto cestu vstúpime krstom, sľubujúc, že na seba zoberieme meno Krista a že budeme dodržiavať Jeho prikázania. Obdržíme dar Ducha Svätého, posla Spasiteľovej milosti, ktorý nás vykupuje a očisťuje od hriechov, keď činíme pokánie. Môžeme dokonca povedať, že pokánie činíme, keď Ho uctievame.

Potom nasledujú dodatočné kňazské obrady a zmluvy uzatvorené v dome Pána, ktoré nás ďalej posväcujú. Ceremónie a obrady v chráme predstavujú vyššiu formu uctievania.

Prezident Russell M. Nelson zdôraznil, že všetci muži a ženy, „ktorí sa zúčastňujú na kňazských obradoch a ktorí uzatvárajú a dodržiavajú zmluvy s Bohom, [majú] priamy prístup k Božej moci“. Nie je to len moc, ktorú čerpáme na to, aby sme slúžili a požehnávali. Je to tiež božská moc, ktorá v nás pracuje, aby nás zušľachtila a očistila. Keď kráčame na ceste zmluvy, prejavuje sa v nás posväcujúca „moc božskosti“.

Tak ako pradávni Nefiti a Lámániti, padnime k nohám Ježišovým a uctievame Ho. Tak ako nám to prikázal Ježiš, padnime a uctievajme Otca v mene Syna. Prijmime Ducha Svätého a poddajme svoje srdcia Bohu, nemajme iných bohov pred Ním a ako učeníci Ježiša Krista napodobňujme vo svojom živote Jeho charakter. Svedčím, že keď tak budeme robiť, zažijeme radosť z uctievania. V mene Ježiša Krista, amen.