Uzmierenie Ježiša Krista nám poskytuje najväčšiu záchranu

Uzmierenie Ježiša Krista nám poskytuje najväčšiu záchranu od ťažkostí, ktorým v živote čelíme. Prezident Russell M. Nelson ma minulý rok poveril tým, aby som zasvätil chrám v Caspere vo Wyomingu. Bol to hlboký, emočný a duchovný zážitok. Jasne poukázal na úlohu, ktorú chrámy zohrávajú pri záchrane Božích detí prostredníctvom Spasiteľovho uzmierenia.

Koly v chrámovom okrsku Casper Wyoming zahŕňajú časť suchozemskej trasy, ktorú používali pionieri Svätých neskorších dní v rokoch 1847 až 1868. Pri príprave na zasvätenie chrámu som si znovu prečítal časť histórie tejto trasy pozdĺž rieky Platte pri Casperi a ďalej do Salt Lake City. Táto trasa bola hlavnou cestou pre státisíce tých, ktorí sa sťahovali na západ. Hlavný dôraz som kládol na viac ako 60 000 pionierov Svätých neskorších dní, ktorí po tejto trase prechádzali.

Väčšina našich pionierov cestovala vo voze, ale asi 3 000 ich prešlo v 10 výpravách ručných vozíkov. Osem z týchto výprav ručných vozíkov zvládlo túto nesmierne náročnú trasu s pozoruhodným úspechom a malým počtom úmrtí. Výnimkou boli výpravy ručných vozíkov Willieho a Martina z roku 1856.

Prezrel som si záznamy výprav ručných vozíkov Willieho a Martina od okamihu, keď začali hrozné poveternostné podmienky. Dôverne som sa oboznámil s problémami, ktorým čelili pri prechode cez rieku Sweetwater, zátoku Martin‘s Cove, hrebeň Rocky Ridge a priehlbinu Rock Creek Hollow.

Medzi búrkami, Albin Veselka

Pred zasvätením chrámu v Caspere som nebol v jeho vnútri. Keď som vošiel do vstupnej haly, okamžite ma zaujal originálny obraz s ručnými vozíkmi s názvom Medzi búrkami. Bolo jasné, že tento obraz neslúžil na to, aby zobrazoval tragédie, ku ktorým došlo. Keď som sa naň pozrel, pomyslel som si: „Tento obraz je pravdivý. Drvivá väčšina pionierov s ručnými vozíkmi nezažila tragédie.“ Nemohol som sa ubrániť pocitu, že sa to podobá na život vo všeobecnosti. Niekedy sa nachádzame medzi búrkami a niekedy medzi oblakmi a slnkom.

Vchod do nebies, Jim Wilcox

Keď som sa obrátil k originálnemu obrazu na druhej strane s názvom Vchod do nebies, uvedomil som si, že tento nádherný obraz zobrazuje takzvanú „Diablovu bránu“ počas leta a že pokojná a čistá rieka Sweetwater, ktorá ňou pretekala, predstavuje nielen výzvy, ktorým museli pionieri v tú hroznú zimu čeliť, ale aj krásu Pánovho stvorenia.

Potom som sa pozrel vpred, za pult na kontrolu odporučení, a uvidel som nádherný obraz Spasiteľa. Okamžite to vo mne vyvolalo obrovské pocity vďačnosti. Vo svete nesmiernej krásy sa tiež nachádzajú obrovské výzvy. Keď sa obraciame k Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi sveta, On nás zachraňuje od búrok života vďaka Jeho uzmiereniu a v súlade s Otcovým plánom.

Pre mňa bola vstupná hala dokonalou prípravou na vstup do chrámových miestností na obrady, ktoré nám umožňujú, aby sme prijali obrady povýšenia, uzatvorili posvätné zmluvy a plne prijali a zakúsili požehnania Spasiteľovho uzmierenia. Otcov plán šťastia je založený na Spasiteľovej zmiernej záchrane.

Skúsenosť, ktorú mali pionieri, poskytuje Svätým neskorších dní jedinečnú historickú tradíciu a silné spoločné duchovné dedičstvo. Niektorým trvalo sťahovanie dlhé roky potom, ako boli násilne vyhnaní z Missouri a tiež z Nauvoo. Iní s ním začali potom, ako prezident Brigham Young oznámil plán týkajúci sa ručných vozíkov, ktorého účelom bolo, aby sa sťahovanie stalo cenovo dostupnejšie. Ručné vozíky stáli oveľa menej ako vozy a voly.

Millen Atwood, misionár v Anglicku, povedal, že keď vyhlásili plán o ručných vozíkoch, tak sa „rozšíril ako oheň po suchom strnisku. A srdcia chudobných Svätých skákali od radosti a potešenia.“ Mnohí sa „modlili a postili deň čo deň a noc čo noc, aby mohli mať česť zjednotiť sa so svojimi bratmi a sestrami v horách“.

Väčšina Svätých s ručnými vozíkmi zažila ťažkosti, ale vyhla sa vážnym nepriaznivým udalostiam. Ale dve výpravy ručných vozíkov, Willieho výprava a Martinova výprava, zažili hlad, vystavenie mrznúcemu počasiu a množstvo úmrtí.

Väčšina týchto cestovateľov sa plavila z anglického Liverpoolu na dvoch lodiach. Bolo to v máji roku 1856. V júni a júli prišli do Iowa City na miesto, kde sa dali zabezpečiť ručné vozíky. Napriek varovaniam vyrazili obidve výpravy do údolia Salt Lake príliš neskoro v danom roku.

Prezident Brigham Young sa o nebezpečnej situácii týchto výprav dozvedel 4. októbra 1956. Na druhý deň stál pred Svätými v Salt Lake City a povedal: „Mnohí z našich bratov a sestier sú na pláňach s ručnými vozíkmi, … a musíme ich sem priviesť; musíme im poslať pomoc … predtým, ako nastane zima.“

Požiadal biskupov, aby poskytli 60 párov mulíc, aspoň 12 vozov a 10 886 kg múky a vyhlásil: „Choďte a priveďte tých ľudí z plání.“

Vo výpravách ručných vozíkov Willieho a Martina bolo dokopy zhruba 1 100 pionierov. 200 z týchto drahých Svätých zomrelo po ceste. Bez včasnej záchrany by ich bolo zahynulo omnoho viac.

Snehové búrky začali takmer dva týždne potom, ako zo Salt Lake City odišli prví záchranári. Záznamy členov z výprav ručných vozíkov Willieho a Martina opisujú zničujúce výzvy po tom, ako sa tieto búrky začali. Tieto záznamy tiež opisujú preveľkú radosť, keď záchranári dorazili.

Mary Hurrenová opísala situáciu, ktorá sa odohrala pri príchode, slovami: „Po lícach mužov stekali slzy a deti od radosti tancovali. Hneď ako ľudia dokázali ovládať svoje pocity, všetci si pokľakli do snehu a vzdávali Bohu vďaky.“

O dva dni neskôr musela Willieho výprava prejsť cez najťažšiu časť cesty, po hrebeni Rocky Ridge, v mrznúcej búrke. Poslední z nich sa dostali do kempu až na druhý deň o piatej ráno. Trinásť ľudí zomrelo a boli pochovaní v spoločnom hrobe.

7. novembra sa Willieho výprava približovala k údoliu Salt Lake, ale v to ráno zažili ešte tri úmrtia. O dva dni neskôr Willieho výprava konečne dorazila do Salt Lake, kde sa im dostalo nádherného privítania a boli prijatí do domov Svätých.

V ten istý deň bola Martinova výprava stále 523 kilometrov od cieľa cesty, a oni naďalej trpeli zimou a nedostatkom jedla. Pár dní predtým prekročili rieku Sweetwater, aby sa dostali do zátoky Martin‘s Cove, kde dúfali, že nájdu ochranu pred nepriaznivými živlami. Jeden z pionierov povedal: „Bol to ten najhorší prechod cez rieku z celej výpravy.“ Niektorí zo záchranárov – ako môj prastarý otec David Patten Kimball, ktorý mal len 17 rokov, spolu s jeho mladými priateľmi „Georgom W. Grantom, Allenom Huntingtonom, Stephenom Taylorom a Irom Nebekerom – strávili hodiny v chladnej vode“ a hrdinsky pomáhali výprave zvládnuť prechod cez Sweetwater.

Hoci sa tejto udalosti dostalo veľa pozornosti, keď som sa o týchto záchrancoch dozvedel viac, uvedomil som si, že všetci z nich nasledovali proroka a zohrávali nevyhnutnú úlohu v záchrane uviaznutých Svätých. Všetci záchranári boli hrdinami a boli nimi i vysťahovalci.

Keď som študoval príbehy týchto vysťahovalcov, ocenil som ich vzácne vzťahy a dlhodobú a večnú víziu medzi nimi. John a Maria Linfordovci a ich traja synovia boli členmi Willieho výpravy. John zomrel pár hodín predtým, ako prišli prví záchranári. Povedal Marii, že bol rád, že sa na túto cestu vydali. „Nebudem žiť tak dlho, aby som sa dostal do Salt Lake,“ povedal, „ale ty s chlapcami sa tam dostaneš, a ja neľutujem nič, čím sme si prešli, ak naši chlapci budú môcť vyrastať v Sione a vychovávať tam svoje rodiny.“

Prezident James E. Faust to takto úžasne zhrnul: „Z hrdinského úsilia pionierov s ručnými vozíkmi sa učíme veľkú pravdu. Všetci si musia prejsť cez zušľachťujúci oheň a to bezvýznamné a nedôležité v našich životoch sa môže rozpustiť a odplaviť ako nepotrebný odpad a urobí našu vieru žiarivejšou, celistvejšou a silnou. Zdá sa, že všetci sú plní trápenia, smútku a že majú zlomené srdcia, vrátane tých, ktorí sa svedomito snažia konať správne a byť vernými. Všetko toto je súčasťou očisťovania, aby sa spoznali s Bohom.“

Spasiteľ Svojím uzmierením a vzkriesením, ktoré zmenili večnosť, prelomil pre všetkých „putá smrti, získajúc víťazstvo nad smrťou“. Pre tých, ktorí činili pokánie z hriechov, zobral „na seba ich neprávosť a ich priestupky, vykúpiac ich a uspokojac požiadavky spravodlivosti“.

Bez uzmierenia nemôžeme samých seba spasiť od hriechu a smrti. Hoci hriech zohráva v našich skúškach značnú úlohu, životné protivenstvá sú znásobené našimi omylmi, zlými rozhodnutiami, zlými činmi druhých a mnohými inými vecami, ktoré nevieme ovplyvniť.

V príručke Kážte Moje evanjelium sa učí: „Ak sa spoliehame na Ježiša Krista a Jeho uzmierenie, môže nám pomôcť prekonať naše skúšky, choroby a bolesť. Môže nás naplniť radosťou, pokojom a útechou. Všetko, čo je na živote nespravodlivé, môže byť dané do poriadku prostredníctvom uzmierenia Ježiša Krista.“

Počas tohto veľkonočného obdobia sa zameriavame na Spasiteľa a Jeho zmiernu obeť. Uzmierenie poskytuje nádej a svetlo v čase, ktoré sa pre mnohých zdá temné a ponuré. Prezident Gordon B. Hinckley vyhlásil: „Keď preskúmame celé dejiny, … neexistuje nič tak nádherné, tak majestátne a tak ohromné ako tento skutok milosti.“

Podelím sa s vami o tri odporúčania, ktoré sú podľa mňa v dnešnej dobe obzvlášť relevantné.

Po prvé, nepodceňujme dôležitosť konania toho, čo sa dá, aby sme druhých zachránili od telesného a hlavne duchovného nebezpečenstva.

Po druhé, s vďačnosťou prijmime Spasiteľovo uzmierenie. Aj keď všetci čelíme životným výzvam, mali by sme sa snažiť prejavovať radosť a šťastie. Naším cieľom by malo byť, že budeme žiť s optimizmom „na slnečnej strane ulice“. Ja pozorujem, ako Mary, moja drahocenná spoločníčka, takto koná počas celého svojho života. Oceňujem jej iskrivý a povzbudzujúci prístup, dokonca i keď sme v priebehu rokov čelili problémom.

Mojou treťou radou je, aby ste si vyhradili pravidelný čas na uvažovanie o Spasiteľovom uzmierení. Existuje mnoho spôsobov, ako to môžeme robiť počas nášho osobného náboženského uctievania. Špeciálne dôležité však je, aby sme navštevovali zhromaždenie sviatosti a aby sme sviatosť prijímali.

Rovnako dôležitá je pravidelná návšteva chrámu, ak je to možné. Chrám poskytuje neustálu pripomienku na Spasiteľovo uzmierenie a na to, čo prekonáva. A ešte dôležitejšie je, že návšteva chrámu nám umožňuje, aby sme poskytovali duchovnú záchranu našim zosnulým blízkym a vzdialenejším predkom.

Prezident Russell M. Nelson na našej poslednej generálnej konferencii túto zásadu zdôraznil a dodal: „[Chrámové] požehnania … pomáhajú pripraviť ľudí, ktorí pomôžu pripraviť svet na druhý príchod Pána!“

Nikdy nesmieme zabudnúť na obete a príklady predchádzajúcich pokolení, ale náš obdiv, ocenenie a uctievanie majú byť zamerané na Spasiteľa sveta a na Jeho zmiernu obeť. Svedčím o tom, že kľúčom k Otcovmu plánu šťastia je uzmierenie, ktoré prináša náš Spasiteľ Ježiš Kristus. On žije a vedie Svoju Cirkev. Uzmierenie Ježiša Krista nám poskytuje najväčšiu záchranu od ťažkostí, ktorým v živote čelíme. V mene Ježiša Krista, amen.