Božská právomoc, vznešení mladí muži

Ďakujeme, starší Andersen, za to pozoruhodné vyjadrenie kňazskej moci a moci Spasiteľovho uzmierenia.

Keď som v jedno januárové nedeľné ráno tohto roku sedel na zhromaždení sviatosti, viac ako desiatke mladých mužov bola vyjadrená podpora, aby postúpili v Áronovom kňazstve. Cítil som, ako sa nám pod nohami mení svet.

Zasiahlo ma, že po celom svete, v jednom časovom pásme za druhým, bola na presne takýchto zhromaždeniach sviatosti vyjadrená podpora desaťtisícom diakonov, učiteľov a kňazov – ako aj Eastonovi, priateľovi prezidenta Hollanda, o ktorom sa zmienil dnes ráno – aby boli vysvätení do celoživotnej kňazskej služby a to úplne všade, kde sa zhromažďuje Izrael.

Každý január sa asi stotisíc mladým mužom položia ruky na hlavu, čím sú prostredníctvom obradu prepojení jasnou líniou právomoci, ktorá sa ťahá do minulosti cez obdobie znovuzriadenia k Josephovi a Oliverovi, a k Jánovi Krstiteľovi a Ježišovi Kristovi.

Naša cirkev nie je vždy veľmi nápadná. Vyjadrujeme sa tu s miernosťou.

No keď som videl, ako sa po zemi šíri toto valiace sa burácanie novovysvätených držiteľov kňazstva, premýšľal som nad tým – v štýle „cirkvi radosti“ – či by sa to nemalo vykrikovať do sveta. „Dnes,“ pomyslel som si, „by tu mali byť trúbky a udierajúce činely, a žiariaci ohňostroj. Mali by tu byť slávnostné pochody!“

Keďže vieme, čím Božia moc skutočne je, boli sme svedkami narušenia samotného vzoru tohto sveta tým, že sa po zemi rozšírila božská právomoc.

Tieto vysvätenia uvádzajú týchto mladých mužov do celoživotnej služby, v rámci ktorej sa ocitnú v dôležitých chvíľach a na dôležitých miestach, kde bude na ich prítomnosti a modlitbách, a mociach Božieho kňazstva, ktorého sú držiteľmi, nesmierne záležať.

Táto riadená reťazová reakcia sa začala slúžiacim anjelom, ktorého poslal Boh. Josephovi a Oliverovi sa zjavil vzkriesený Ján Krstiteľ z dávnych čias, položil im na hlavu ruky a povedal: „Vám, spoluslužobníci moji, v mene Mesiáša, udeľujem kňazstvo Áronovo, ktoré drží kľúče služby anjelov a evanjelia pokánia, a krstu ponorením na odpustenie hriechov“ (Náuka a zmluvy 13:1).

Ján nazval túto právomoc „kňazstvo Áronovo“, po Mojžišovom bratovi a spoločníkovi v kňazstve. V dávnych dobách mali držitelia tohto kňazstva Áronovho za úlohu učiť a pomáhať s obradmi – obradmi, ktoré sústredili pozornosť učeníctva na budúceho Mesiáša, Pána Ježiša Krista (pozri Deuteronomium 33:10).

Kniha Numeri zreteľne pripisuje držiteľom Áronovho kňazstva úlohu starať sa o nádoby obradov. „Árona i jeho synov pover … [aby] mali na starosti: … stôl … a zariadenie svätyne, pri ktorých [konajú] službu“ (Numeri 3:10, 31).

Starozákonný obrad zvieracej obete bol naplnený a nahradený prostredníctvom Spasiteľovho života a uzmierenia. Tento starodávny obrad bol nahradený obradom, ktorý teraz nazývame sviatosť Večere Pána.

Pán poveruje súčasných držiteľov kňazstva Áronovho, aby robili presne tie isté veci ako v dávnych dobách: vyučovali a vykonávali obrady – aby nám pripomínali Jeho uzmierenie.

Keď diakoni, učitelia a kňazi pomáhajú so sviatosťou, získavajú jej požehnania tak ako všetci ostatní: dodržiavaním zmluvy, ktorú uzatvárajú, keď individuálne prijímajú chlieb a vodu. Vykonávaním týchto posvätných povinností sa však tiež učia viac o svojich kňazských úlohách a zodpovednostiach.

Áronovo kňazstvo sa nazýva prípravným kňazstvom sčasti preto, lebo jeho obrady im umožňujú zažiť váhu a radosť toho, keď sú v Pánovej službe, čím sa pripravujú na budúcu kňazskú službu, kedy môžu byť povolaní slúžiť nepredvídateľnými spôsobmi – vrátane vyslovenia inšpirovaných požehnaní v čase, kedy nádej a sny, a dokonca život a smrť, visia povážlivo na vlásku.

Takéto vážne očakávania si vyžadujú vážnu prípravu.

Náuka a zmluvy vysvetľujú, že diakoni a učitelia „majú … varovať, vysvetľovať, nabádať a učiť a pozývať všetkých, aby prišli ku Kristovi“ (Náuka a zmluvy 20:59). Kňazi majú okrem týchto povinností „kázať … a krstiť“ (Náuka a zmluvy 20:50).

Nuž, znie to ako veľa práce, ale v reálnom svete sa tieto veci dejú prirodzene, a to na celej zemi.

Jeden biskup učil týmto povinnostiam svoje nové predsedníctvo kvóra diakonov. Toto mladé predsedníctvo sa teda začalo rozprávať o tom, ako by to mohlo prebiehať v ich kvóre a v ich zbore. Rozhodli sa, že by mali začať navštevovať starších členov zboru, aby zistili, čo potrebujú a potom im s tým pomohli.

Medzi tými, ktorým slúžili, bol aj Alan, drsný, často vulgárny a niekedy nepriateľský sused. Alanova manželka Wanda sa stala členkou Cirkvi, no Alan bol takpovediac trochu tvrdým orieškom.

Napriek tomu sa dali diakoni do práce, žartovne ignorovali jeho urážky, keď odhŕňali sneh a vynášali smeti. Diakonov je ťažké neznášať a Alan ich nakoniec začal mať veľmi rád. V istom bode ho pozvali na zhromaždenie.

„Ja cirkev nemám rád,“ odpovedal.

„Ale nás radi máte,“ povedali mu. „Poďte teda s nami. Môžete prísť len na naše stretnutie kvóra, ak chcete.“

A s biskupovým povolením prišiel – a robil to aj naďalej.

Diakoni sa stali učiteľmi a ako mu ďalej slúžili, on ich naučil opravovať autá a kadečo postaviť. Kým sa títo diakoni, ktorí sa stali učiteľmi, nakoniec stali kňazmi, Alan ich nazýval „moji chlapci“.

Svedomito sa pripravovali na misiu a spýtali sa ho, či s ním môžu precvičovať misionárske lekcie. Prisahal, že nebude nikdy počúvať ani nikdy veriť, ale áno, mohli precvičovať u neho doma.

A potom Alan ochorel. A bol obmäkčený.

A jedného dňa ich na stretnutí kvóra láskyplne poprosil, aby sa za neho modlili, aby prestal fajčiť, a tak to urobili. No potom s ním ešte išli domov a zobrali mu celú jeho zásobu tabaku.

Zatiaľ čo Alanovo upadajúce zdravie spôsobilo, že sa ocitol v nemocniciach a v rehabilitačných centrách, „jeho chlapci“ mu slúžili, nenápadne vyžarujúc moci kňazstva a nepredstieranej lásky (pozri Náuka a zmluvy 121:41).

Zázrak pretrvával, keď Alan požiadal o to, aby ho pokrstili – no potom zomrel predtým, ako sa to mohlo uskutočniť. Na jeho požiadanie boli jeho diakoni, ktorí sa stali kňazmi, sprievodom pri rakve a rečníkmi na jeho pohrebe, kde – výstižne – varovali, vysvetľovali, nabádali, učili a všetkých pozvali ku Kristovi.

A neskôr to bol jeden z „Alanových chlapcov“, kto v chráme pokrstil toho pôvodného prezidenta kvóra diakonov v zastúpení za Alana.

Robili všetko, čo Ján Krstiteľ povedal, aby robili. Robili to, čo robia diakoni, učitelia a kňazi v celej tejto Cirkvi a na celom tomto svete.

Jednou z vecí, ktoré majú držitelia kňazstva Áronovho vykonávať, je obrad sviatosti.

Minulý rok som spoznal jedného inšpirovaného biskupa a jeho úžasnú manželku. V jedno nedávne sobotňajšie ráno išli autom na krst svojho syna a utrpeli tragickú a náhlu stratu svojej roztomilej dvojročnej dcérky Tessy.

Nasledujúce ráno sa členovia ich zboru zhromaždili na zhromaždení sviatosti naplnení súcitom, pričom tiež žialili nad stratou tohto dokonalého dievčatka. Nikto nečakal, že bude biskupova rodina v to ráno na zhromaždení, ale pár minút pred začiatkom vošli potichu dovnútra a sadli si na svoje miesta.

Biskup išiel na pódium, prešiel okolo zvyčajného miesta medzi svojimi radcami a namiesto toho si sadol medzi svojich kňazov k stolu so sviatosťou.

Počas tej predchádzajúcej utrápenej a bezsennej noci hľadania porozumenia a pokoja dostal silné nabádanie ohľadom toho, čo jeho rodina potrebovala najviac – a čo jeho zbor potreboval najviac. Bolo to počuť hlas svojho biskupa, svojho zborového prezidenta Áronovho kňazstva, svojho žialiaceho otca, ako vyslovuje prísľuby zmluvy sviatosti.

A tak v príhodnom čase pokľakol s týmito kňazmi a prehovoril k svojmu Otcovi. S dojímavosťou tejto chvíle vyslovil niektoré z najmocnejších slov, aké sú komu dovolené povedať nahlas v tomto živote.

Slová večných dôsledkov.

Slová obradu.

Slová zmluvy.

Pokyny, ktoré nás spájajú so samotnými účelmi tohto života – a s najveľkolepejšími výsledkami plánu Nebeského Otca pre nás.

Dokážete si predstaviť, čo kongregácia počula v tejto kaplnke v ten deň – čo cítili v slovách, ktoré počujeme každú nedeľu v našich kaplnkách?

„Ó Bože, Večný Otče, prosíme ťa v mene tvojho Syna, Ježiša Krista, aby si požehnal a posvätil tento chlieb dušiam všetkých tých, ktorí ho požívajú; aby ho mohli jesť na pamiatku tela tvojho Syna a dosvedčiť ti, ó Bože, Večný Otče, že sú ochotní zobrať na seba meno tvojho Syna a vždy na neho pamätať a dodržiavať jeho prikázania, ktoré im dal, aby mohli vždy mať jeho Ducha, aby bol s nimi. Amen“ (Náuka a zmluvy 20:77).

A potom: „Ó Bože, Večný Otče, prosíme ťa v mene tvojho Syna, Ježiša Krista, aby si požehnal a posvätil túto vodu dušiam všetkých tých, ktorí ju pijú, aby to mohli činiť na pamiatku krvi tvojho Syna, ktorá bola za nich preliata, aby ti mohli dosvedčiť, ó Bože, Večný Otče, že na neho vždy pamätajú, aby mohli mať jeho Ducha, aby bol s nimi. Amen“ (Náuka a zmluvy 20:79).

Tento dobrý otec a matka svedčia, že tento prísľub sa naplnil. Naozaj majú, k ich trvalej úteche, „jeho Ducha, aby bol s nimi“.

Som navždy vďačný, že držitelia Áronovho kňazstva s jeho mocami, obradmi a povinnosťami naozaj žehnajú nás všetkých prostredníctvom kľúčov samotnej „služby anjelov a evanjelia pokánia, a krstu ponorením na odpustenie hriechov“ (Náuka a zmluvy 13:1). V mene Ježiša Krista, amen.