Zapojte sa do prípravy na Kristov návrat

V tomto veľkolepom čase, keď sa Božie kráľovstvo rozširuje a chrámy pokrývajú celú zem, potreba ochotných duší zapojiť sa do Božieho diela narastá. Nezištná služba je podstatou kresťanského učeníctva. Ale služba je zriedkakedy pohodlná. Preto obdivujem vás, učeníkov – vrátane našich drahých misionárov – ktorí zachovávate zmluvy a odkladáte svoje túžby a výzvy, aby ste slúžili Bohu tým, že slúžite Jeho deťom. Boha teší poctiť vás za to, že mu slúžite „v spravodlivosti“. On sľubuje: „Veľká bude [vaša] odmena a večná bude [vaša] sláva.“ Keď hovoríme áno službe, hovoríme áno Ježišovi Kristovi. A keď hovoríme áno Kristovi, hovoríme áno tomu najhojnejšiemu životu, aký existuje.

To som sa naučil, keď som počas vysokej školy pracoval a študoval chemické inžinierstvo. Požiadali ma, aby som sa staral o aktivity zboru pre slobodných. Toto povolanie bolo pre mňa ako zlý sen. Napriek tomu som ho prijal a najprv to bola drina. Potom som pri jednej aktivite oslnil krásne dievča tým, ako som podával zmrzlinu. Trikrát sa vrátila v nádeji, že upúta moju pozornosť. Zaľúbili sme sa a len o dva týždne neskôr ma požiadala o ruku. Nuž, možno to nebolo až také rýchle a ten, kto žiadal o ruku, som bol ja, ale je tu je pravda: až sa desím, keď si predstavím, že by som bol prišiel o stretnutie s Heidi, ak by som bol toto povolanie odmietol.

Do Božieho diela sa nezapájame preto, že nás Boh potrebuje, ale preto, že my potrebujeme Boha a Jeho mocné požehnania. On sľubuje: „Lebo, hľa, požehnám všetkých tých, ktorí pracujú na vinici mojej mocným požehnaním.“ Dovoľte mi, aby som sa s vami podelil o tri zásady, ktoré nás učia, ako nás to, že sa podieľame na Božom diele, požehnáva a ako nám to pomáha pripraviť sa na stretnutie so Spasiteľom.

Po prvé, keď sa na ňom podieľame, približujeme sa k miere nášho stvorenia.

O tomto príklade sa učíme v opise stvorenia. Po každom dni práce Boh dosiahnutý pokrok potvrdil slovami, že „to bolo dobré“. Nepovedal, že dielo je dokončené ani že je dokonalé. Povedal však, že bol dosiahnutý pokrok a to je v Božích očiach dobré!

Povolania neurčujú ani nepotvrdzujú hodnotu či dôstojnosť človeka. Je to skôr tak, že keď pracujeme s Bohom na tom, o čo nás žiada, rastieme do miery svojho vlastného stvorenia.

Boh sa raduje z nášho pokroku a mali by sme sa z neho radovať aj my, aj keď máme ešte veľa práce. Chvíľami nám môžu chýbať sily alebo prostriedky na to, aby sme slúžili v povolaní. Napriek tomu sa môžeme do diela zapájať a chrániť svoje svedectvo zmysluplnými spôsobmi, ako je modlitba a štúdium písiem. Náš milujúci Nebeský Otec nás neodsudzuje, keď sme ochotní, ale nemôžeme slúžiť.

Po druhé, služba povyšuje naše domovy a cirkevné budovy na sväté miesta, kde môžeme praktizovať život podľa zmluvy.

Napríklad zmluvu, že budeme vždy pamätať na Krista, uzatvárame individuálne, ale podľa tejto zmluvy žijeme, keď slúžime druhým. Povolania nás obklopujú príležitosťami niesť si navzájom svoje bremená, a teda napĺňať Kristov zákon. Keď slúžime, pretože milujeme Boha a chceme žiť podľa svojich zmlúv, služba, ktorá sa zdá byť povinnou a vyčerpávajúcou, sa stáva radostnou a premieňajúcou.

Obrady nás nespasia preto, že spĺňajú nebeský kontrolný zoznam. Skôr naopak, keď žijeme podľa zmlúv spojených s týmito obradmi, stávame sa takými ľuďmi, ktorí chcú byť v Božej prítomnosti. Toto pochopenie víťazí nad váhaním, či slúžiť alebo radšej nie. Naša príprava na stretnutie s Ježišom Kristom sa urýchli, keď sa prestaneme pýtať, čo Boh dovolí, a začneme sa pýtať, čo by Boh radšej chcel.

Po tretie, keď sa budeme podieľať na Božom diele, pomôže nám to prijať Boží dar milosti a pociťovať Jeho väčšiu lásku.

Za službu nedostávame finančné odmeny. Naopak, v písmach sa učí, že „za prácu svoju dost[aneme] milosť Božiu, aby [sme] mohli silnieť v Duchu, [mať] poznanie Boha, [a] … učiť s mocou a právomocou od Boha“. Je to veľmi dobrá dohoda!

Naše schopnosti alebo neschopnosti nie sú vďaka Božej milosti hlavným základom pre to, aby sme niekomu navrhli povolanie alebo ho prijali. Boh neočakáva dokonalý výkon alebo výnimočný talent, aby sme sa mohli podieľať na Jeho diele. Ak by to tak bolo, kráľovná Ester by nebola zachránila svoj národ, Peter by nebol viedol prvotnú Cirkev a Joseph Smith by sa nebol stal prorokom znovuzriadenia.

Keď konáme vo viere a robíme niečo, čo presahuje naše schopnosti, odhaľuje sa tým naša slabosť. To nie je nikdy pohodlné, ale je nám treba „vedieť, že [Božou] milosťou … máme moc konať veci tieto“.

Pri tom, ako sa budeme zapájať do Božieho diela, budeme mnohokrát padať. Ale Boh nás v našom úsilí zachytí. On nás postupne pozdvihuje, aby sme zakúsili záchranu od zlyhania a strachu a od pocitu, že nikdy nebudeme dostatoční. Keď zasväcujeme svoju skromnú, ale najlepšiu snahu, Boh ju zveľaďuje. Keď sa obetujeme pre Ježiša Krista, On nás posväcuje. Toto je tá pretvárajúca moc Božej milosti. Keď slúžime, rastieme v milosti, až kým budeme pripravení byť „pozdvihnutí Otcom, aby [sme] sa postavili [pred Ježišom Kristom]“.

Neviem, na čo všetko sa ma Spasiteľ opýta, keď pred Ním budem stáť, ale jedna otázka možno bude: „Koho si so sebou priviedol?“ Povolania sú posvätné dary od milujúceho Nebeského Otca, ktoré nám pomáhajú priviesť druhých k Ježišovi Kristovi. Pozývam teda vedúcich a každého z nás, aby sme cielenejšie hľadali tých, ktorí povolanie nemajú. Povzbuďte ich k tomu, aby sa zapájali do Božieho diela, aby im to pomohlo pripraviť sa na Kristov návrat.

John nebol aktívny v Cirkvi, keď ho navštívil biskup a keď mu povedal, že Pán má pre neho dielo, ktoré má vykonať. Vyzval Johna, aby prestal fajčiť. Hoci John už veľakrát skúšal prestať, tentoraz cítil, že mu pomáha neviditeľná sila.

O tri týždne navštívil Johna prezident kolu. Povolal ho, aby slúžil v biskupstve. John ostal v šoku. Prezidentovi kolu povedal, že len teraz prestal fajčiť. Ak by to znamenalo, že sa bude musieť vzdať svojho zvyku chodiť v nedeľu na profesionálne zápasy amerického futbalu, bolo by to už príliš. Inšpirovaná odpoveď prezidenta kolu bola prostá: „John, neprosím ťa o to ja, ale Pán.“

Na čo John odvetil: „Nuž, ak je to tak, budem slúžiť.“

John mi povedal, že tieto obety, aby mohol slúžiť, boli pre neho a jeho rodinu duchovným zlomom.

Rozmýšľam, či nemáme zastretý zrak, keď nenavrhujeme povolania ľuďom, ktorí sa z nášho smrteľného pohľadu javia ako nepravdepodobní alebo nehodní. Alebo nás možno viac zaujíma kultúra orientovaná na výkony ako náuka o napredovaní a nevšímame si, ako Spasiteľ zvyšuje schopnosti nepravdepodobných a nepreverených ľudí tým, že im dáva príležitosť slúžiť.

Starší David A. Bednar učí o dôležitosti príkazu z písiem, aby bolo „[každej žene a] každému mužovi umožnené naučiť sa [svojej] povinnosti a konať“. Robíme to? Keď vedúci a rodičia umožnia druhým, aby sa učili a aby konali sami za seba, budú prekvitať a prosperovať. Hoci je možno jednoduchšie dávať verným členom druhé povolanie, omnoho lepšie je pozvať k službe tých nepravdepodobných a nechať ich, aby sa učili a rozvíjali.

Keby tu Kristus bol fyzicky, navštívil by chorých, učil by Nedeľnú školu, sadol by si k mladej žene so zlomeným srdcom a požehnal by deti. On dokáže pracovať na Svojom vlastnom diele. Žije však podľa takej zásady, že nás necháva konať a učiť sa, a tak namiesto Seba posiela nás.

So zapájaním sa do Božieho diela prichádza „právo, výsada a zodpovednosť zastupovať Pána [Ježiša Krista]“. Keď slúžime preto, aby sme zvelebili Krista, a nie seba, naša služba sa stáva radostnou. Keď druhí odchádzajú z našej triedy, stretnutia, návštevy alebo aktivity s tým, že si viac pamätajú Krista ako nás, táto práca nás napĺňa energiou.

Keď sa horlivo snažíme reprezentovať Spasiteľa, stávame sa Mu podobnejšími. To je najlepšia príprava na ten posvätný okamih, keď každý z nás pokľakne a vyzná, že Ježiš je Kristus, o čom dosvedčujem, a že prezident Russell M. Nelson je Jeho „hlas Pána … do končín zeme“, aby nám pomohol „pripraviť sa na to, čo má prísť“. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.