Ako dieťa

Ježiš začal posledný rok Svojho pozemského života intenzívnejšou prípravou Svojich apoštolov. Ak Jeho posolstvo a Jeho Cirkev mali prežiť, muselo sa do sŕdc dvanástich veľmi obyčajných mužov, ktorí Ho poznali sotva dvadsaťštyri mesiacov, vtesnať viac.

Jedného dňa bol Ježiš svedkom hádky medzi dvanástimi a neskôr sa spýtal: „O čom ste sa cestou zhovárali?“ V zázname sa píše, že „oni mlčali“, očividne v rozpakoch. Ale tento najväčší zo všetkých učiteľov poznal zmýšľanie ich sŕdc a vycítil tam náznak osobnej pýchy. Preto „zavolal dieťa, …

a riekol: Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.

Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, je najväčší v kráľovstve nebeskom“.

Treba poznamenať, že táto hlboká myšlienka o pokore dieťaťa sa objavila dokonca pred Kristovým narodením v rozlúčkovej kázni kráľa Benjamína. Tu sa píše: „Lebo prirodzený človek je nepriateľom Boha … a bude na veky vekov, pokiaľ sa … nestane sa svätým skrze uzmierenie Krista Pána, a nestane sa ako dieťa, poddajným, … pokorným, … plným lásky, … rovnako ako … dieťa [odpovedá] otcovi svojmu.“

Samozrejme, že existujú určité infantilné sklony, ktoré nie vždy podporujeme. Pred 25 rokmi môj vtedy trojročný vnuk pohrýzol svoju päťročnú sestru do ruky. Môj zať, ktorý sa v ten večer staral o deti, horúčkovito učil svoju dcéru všetky lekcie o odpustení, na ktoré si spomenul a uzatvoril to tak, že jej malý brat pravdepodobne ani nevie, aký je to pocit, keď niekto niekoho uhryzne do ruky. Toto nedomyslené otcovské úsilie fungovalo a to asi na minútu, možno minútu a pol, až kým sa z detskej izby neozval hurónsky rev a moja vnučka odtiaľ pokojne nezvolala: „Teraz to už vie.“

Čo máme teda vidieť na prednostiach detskej ligy života? Čo priviedlo samotného Krista k slzám v tom najkrehkejšom okamihu v celej Knihe Mormonovej? Čomu učil Ježiš, keď zvolal nebeský oheň a strážnych anjelov, aby tieto deti obklopili, a keď prikázal dospelým, aby „[pozreli] na maličkých svojich“?

Nevieme, čo k tomu všetkému viedlo, ale neostáva mi nič iné, len si myslieť, že to malo niečo spoločné s ich čistotou a nevinnosťou, ich vrodenou pokorou a tým, čo to môže do nášho života priniesť, ak si to zachováme.

Prečo niekto označil dni nášho zúfalstva ako „márnosť nad márnosti, všetko je márnosť“? Ako to, že slová „márne predstavy a pýcha detí ľudských“ charakterizujú veľkú a priestrannú budovu, tak duchovne mŕtvu v Lechího videní? A Zórámitov, tú skupinu, ktorá sa tak samoúčelne modlila? Alma o nich povedal: „Ó Bože, volajú k tebe ústami svojimi, a pritom sú nadutí, … pre márne veci sveta.“

V porovnaní s tým, existuje niečo milšie, čistejšie alebo skromnejšie ako detská modlitba? Je to, ako keby v miestnosti bolo nebo. Boh a Kristus sú tak skutoční, ale pre ostatných sa potom táto skúsenosť môže stať povrchnejšou.

Ale ako starší Richard L. Evans pred viac ako šesťdesiatimi rokmi citoval: „Mnohí z nás vyznávame, že sme kresťania, a predsa Ho … neberieme vážne. … Rešpektujeme Ho, ale nenasledujeme Ho. … Citujeme Jeho výroky, ale nežijeme podľa nich.“ „Obdivujeme Ho, ale neuctievame Ho.“

Ako inak by mohol život vyzerať, keby si svet vážil Ježiša nad úroveň občasných profánnych nadávok.

Ale deti Ho skutočne milujú a táto láska sa môže preniesť aj do ich ďalších vzťahov na ihrisku života. Deti spravidla aj v najmladšom veku milujú tak ľahko, odpúšťajú tak ochotne a smejú sa tak rozkošne, že sa roztopí aj to najchladnejšie a najtvrdšie srdce.

Nuž, zoznam stále pokračuje. Čistota? Dôvera? Odvaha? Charakter?

Poďte sa so mnou pozrieť na pokoru pred Bohom, ktorú prejavil jeden môj veľmi drahý malý kamarát.

5. januára 2025 – pred 91 dňami – bolo Eastonovi Darrinovi Jolleymu udelené Áronovo kňazstvo a bol vysvätený za diakona v Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní.

Easton túžil roznášať sviatosť Večere Pánovej tak dlho, pokiaľ mu pamäť siahala. Ale túto posvätnú príležitosť sprevádzal žalúdok zvierajúci strach, že zlyhá, že spadne, že sa mu budú vysmievať alebo zahanbí seba a svoju rodinu.

Viete, Easton má vzácnu a veľmi zničujúcu chorobu, Ullrichovu vrodenú svalovú dystrofiu. Postupne naplnila jeho mladý život náročnými výzvami a zároveň rozbila jeho nádeje a sny o budúcnosti. Čoskoro bude na invalidnom vozíku natrvalo. O tom, čo ho čaká potom, jeho rodina nehovorí.

V nedeľu po svojom vysvätení Easton po prvý raz pristúpil k roznášaniu sviatosti. A jeho súkromnou motiváciou bolo, aby mohol seba a tieto posvätné symboly odprezentovať svojmu otcovi, ktorý bol v zbore biskupom. V očakávaní tejto úlohy prosil a žiadal, a plakal a prosil, aby si vynútil záruku, že sa mu nikto, nikto nepokúsi pomôcť. Z mnohých súkromných dôvodov to potreboval urobiť sám a bez pomoci.

Keď kňaz rozlámal chlieb a požehnal ho – symbol predstavujúci zlomené telo Krista – Easton so svojim boľavým telom odkríval po podnos. Z podlahy zborového domu na pódium však viedli tri veľké schody. Po tom, ako vzal podnos, sa teda natiahol čo najvyššie a položil podnos na plochu nad zábradlím. Potom si sadol na jeden z vyšších schodov a oboma rukami vytiahol pravú nohu na prvý schod. Potom vytiahol ľavú nohu na ten istý schod a tak ďalej, až kým sa namáhavo nedostal na vrchol svojho osobného trojstupňového Mount Everestu.

Potom sa presunul k stĺpiku zábradlia, po ktorom sa mohol vyšplhať do stojacej polohy. Vrátil sa k podnosu. Po niekoľkých ďalších krokoch stál pred biskupom, svojím otcom, ktorému sa zalievali oči slzami a stekali mu po tvári a musel sa zdržať, aby tohto dokonale odvážneho a verného syna neobjal. A Easton, s úľavou a širokým úsmevom, ktorý mu pohltil tvár, mohol pokojne povedať: „Ja som [oslávil môjho otca], keď som dokonal dielo, ktoré … mi dal konať.“

Viera, vernosť, čistota, dôvera, česť a napokon láska k otcovi, ktorému tak veľmi chcel urobiť radosť. Tieto vlastnosti a mnohé ďalšie nás tiež nútia povedať: „Kto sa … pokorí ako toto dieťa, je najväčší v kráľovstve nebeskom.“

Sestry, bratia a priatelia, na vrchole zoznamu najkrajších predstáv, ktoré poznám, sú bábätká a deti, a mládež, rovnako svedomití a neoceniteľní ako tí, o ktorých sme dnes hovorili. Svedčím, že sú obrazom Božieho kráľovstva prekvitajúceho na zemi v celej jeho sile a kráse.

V tom istom duchu svedectva vydávam svedectvo, že Joseph Smith vo svojej mladosti videl to, čo povedal, že videl, a rozprával sa s tými, o ktorých hovoril, že s nimi hovoril. Svedčím o tom, že pokorný a čistý Russell M. Nelson je Božím ustanoveným a nadaným prorokom a vidcom. Vychádzajúc z celoživotného čítania, vydávam svedectvo, že Kniha Mormonova je najpodnetnejšou knihou, akú som kedy čítal a záverným kameňom môjho malého prebývania v kráľovstve mnohých domov. Vydávam svedectvo, že kňazstvo a modlitba znovuzriaďujú môj život – Kristovo kňazstvo a vaše modlitby. Viem, že toto všetko je pravda, a vydávam svedectvo v mene toho najvernejšieho a najpokornejšieho zo všetkých Božích synov – (toho nazývaného) Alfa a Omega, veľkého Ja Som, ukrižovaného, verného svedka – dokonca Pána Ježiša Krista, amen.