Verní viere, ktorú naši rodičia chránili

Keď som navštívil chrám v Nashville v Tennessee kvôli jeho inšpekcii, mal som v rámci tohto poverenia výsadu prejsť pri inšpekcii celou budovou tohto nádherného domu Pána. Obzvlášť na mňa urobila dojem maľba Mary Wanlassovej s názvom Carry On [Pokračuj ďalej], ktorá visela na stene v kancelárii vedúcej sestry.

Toto je príbeh súvisiaci s touto maľbou:

„V Missouri v roku 1862 sľúbila 14-ročná Mary Wanlassová svojej zomierajúcej nevlastnej mame, že sa postará o to, aby sa jej zdravotne postihnutý otec [a štyria oveľa mladší súrodenci dostali] do Údolia veľkého soľného jazera. … Mary viedla voly a dojnice, ktoré ťahali voz, v ktorom bol jej otec [pripútaný na lôžko], a starala sa o svojich … súrodencov. Na konci každého dňa cesty hľadala jedlé rastliny, kvety a bobule, ktorými nasýtila rodinu. Jej jediným kompasom boli pokyny, ktoré dostala, aby cestovala smerom na západ, ‚kým sa oblaky nezmenia na hory‘.

Po tom, ako cestovali celú jar a leto, sa v septembri dostali do Utažského údolia. Jej otec zomrel onedlho potom, ako sa rodina usadila v okrese Utah, kde sa Mary neskôr vydala a vychovala svoju [vlastnú] rodinu.“

Je to úžasný príbeh viery a sily 14-ročnej mladej ženy, ktorý môže dnes pomôcť každému jednému z nás, aby sme „len pokračovali ďalej“.

„Len pokračuj ďalej“ – alebo voľne preložené v mojom rodnom holanskom jazyku ako Gewoon doorgaan – je tiež celoživotným sloganom mojej mamy a otca.

Moji rodičia a svokrovci sú v našej rodine pioniermi. Prekročili svoje vlastné „pláne“, tak ako všetci tí, ktorí sa každý deň pripájajú k Cirkvi, k Pánovmu stádu. Ich príbehy nemajú veľa spoločného s volmi a vozmi, ale majú rovnaký vplyv na budúce pokolenia.

Prijali evanjelium a dali sa pokrstiť ako mladí dospelí. Obaja moji rodičia mali ťažké detstvo. Môj otec vyrástol na indonézskom ostrove Jáva. Počas druhej svetovej vojny bol násilne odlúčený od svojej rodiny a uväznený v koncentračnom tábore, kde v mladom veku vytrpel nevysloviteľné ťažkosti.

Moja mama vyrástla v rozvrátenej rodine a tiež trpela hladom a strasťami druhej svetovej vojny. Niekedy sa dokonca musela uchýliť k jedeniu tulipánových cibuliek. Kvôli skutkom svojho otca a jeho následnému rozvodu s jej mamou bolo pre ňu niekedy ťažké predstaviť si Nebeského Otca ako milujúceho Otca.

Moji rodičia sa stretli na cirkevnej aktivite a krátko nato sa rozhodli zosobášiť a spečatiť vo švajčiarskom chráme v Berne. Keď čakali na železničnej stanici, pričom utratili posledné zo svojich našetrených peňazí na túto cestu do chrámu, premýšľali nad tým, ako to potom finančne zvládnu, ale boli si istí, že všetko dobre dopadne. A tak sa aj stalo!

Svoju rodinu začali vychovávať z veľmi skromného jednoizbového podkrovného bytu v srdci Amsterdamu. Po niekoľkých rokoch prania oblečenia v rukách konečne našetrili dosť peňazí na to, aby si kúpili práčku. Krátko predtým, ako si ju chceli kúpiť, ich navštívil biskup a poprosil ich o príspevok na stavbu zhromažďovacej budovy v Amsterdame. Rozhodli sa darovať všetko, čo si našetrili na práčku a ďalej prali svoje oblečenie v rukách.

Ako rodina sme si prešli niektorými ťažkosťami, tak ako každá iná rodina. Tieto ťažkosti nás posilnili a prehĺbili našu vieru v Pána Ježiša Krista, tak ako to bolo u Almu, ktorý sa podelil o svoj príbeh so svojím synom Helamanom, v ktorom mu povedal, že mal „oporu v skúškach a trápeniach všetkého druhu“, pretože vložil svoju dôveru v Pána Ježiša Krista.

Ako sa dvaja ľudia, ktorí zažili tak veľa skúšok vo svojej mladosti, stali tými najlepšími rodičmi, akých som si kedy mohol priať? Odpoveď je jednoduchá: prijali evanjelium v jeho úplnosti a dodnes žijú podľa svojich zmlúv!

Po viac ako 65 rokoch manželstva, moja mama, ktorá trpela Alzheimerovou chorobou, vo februári zomrela. Môj otec, vo veku 92 rokov a ešte stále bývajúci doma, ju navštevoval tak často, ako mohol, kým nezomrela. Prednedávnom spomenul mojim mladším súrodencom, že tie hrozné skúsenosti v koncentračnom tábore v Indonézii počas druhej svetovej vojny ho pripravili na to, aby sa tak veľa rokov trpezlivo staral o svoju manželku, keď ochorela a jej stav sa kvôli tejto strašnej chorobe zhoršoval, a tiež na ten osudný deň, kedy musel zveriť základnú starostlivosť o ňu druhým a už nemohol byť po jej boku. Ich motto bolo a ešte stále je „Len pokračuj ďalej“, s dokonalou nádejou v Kristovi, že budeš pozdvihnutý posledného dňa a budeš s Ním prebývať v sláve naveky.

Ich viera a svedectvá sú hnacou silou pre pokolenia, ktoré prišli po nich.

V dedine, kde vyrástla moja manželka, prijali jej rodičia, ktorí boli dobrí ľudia chodiaci do kostola, evanjelium ako mladý manželský pár s mojou manželkou ako ich dvojročnou dcérkou a v tom čase jediným dieťaťom. Ich rozhodnutie stať sa členmi Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní malo na ich život veľký vplyv, pretože sa im dedinčania aj členovia rodiny začali vyhýbať. Vyžadovalo si veľa rokov, láskyplných odkazov pre členov rodiny a službu komunite, kým ich konečne prijali.

Raz, keď otec mojej manželky slúžil ako biskup, bol z niečoho falošne obvinený a okamžite uvoľnený z povolania. Mojej svokre to tak ublížilo, že sa spýtala svojho manžela, či by mali chodiť na zhromaždenia aj naďalej. Odpovedal, že budú samozrejme ďalej chodiť na zhromaždenia, pretože to nie je cirkev ľudí, ale je to Cirkev Ježiša Krista.

Chvíľu trvalo, kým vyšla pravda najavo a prišli ospravedlnenia. To, čo mohol byť pre nich bod zlomu, len zväčšilo ich silu a presvedčenie.

Prečo je to tak, že niektorí z nás berú za samozrejmosť vieru a svedectvá našich rodičov, ktorí zostali verní počas všetkých svojich ťažkostí? Myslíme si, že veciam nerozumejú jasne? Neboli oklamaní a ani nie sú! Mali len príliš veľa skúseností s Duchom a môžu povedať spolu s prorokom Josephom: „Vedel som to … a nemohol som to poprieť.“

Aj vy máte radi tú pieseň o Helamanovej armáde, ktorá je v Children’s Songbook [Spevníku pre deti]?

Aj keď to nemusí byť váš prípad, ako zažila aj moja mama ako dieťa, môžete sa stať jednými z tých „dobrých rodičov, ktorí milujú Pána“ a poskytnúť druhým spravodlivý príklad.

Cítime, že je to absolútna pravda, keď to spievame? Cítite, že ste „ako Helamanova armáda“ a že „budete misionári Pána, aby ste svetu priniesli Jeho pravdu“? Ja som to cítil pri mnohých príležitostiach, keď som túto pieseň spieval na niekoľkých miestach konania konferencie FSY a iných zhromaždeniach mládeže.

Alebo čo cítime, keď spievame náboženskú pieseň „True to the Faith“ [Verní viere]?

Tým z nastupujúceho pokolenia, nech ste kdekoľvek a nech sa nachádzate v akejkoľvek situácii, prosím, učte sa a získavajte silu z viery a svedectiev tých, ktorí tu boli pred vami. Pomôže vám to porozumieť tomu, že aby človek získal alebo zväčšil svoje svedectvo, bude musieť priniesť obete a „obetavosť nesie plody nebeské“.

Keď budete premýšľať nad obeťou, ktorá skutočne požehná váš život, prosím, zvážte a pomodlite sa ohľadom výzvy nášho milovaného proroka, prezidenta Russella M. Nelsona, keď žiadal „od každého hodného a schopného mladého muža, aby sa pripravil na misiu a slúžil na nej. Misionárska služba je pre mladých mužov Svätých neskorších dní kňazskou zodpovednosťou. …

Pre … mladé sestry, ktoré slúžiť [môžu], je misia tiež silnou, ale nepovinnou príležitosťou“.

Môžete byť povolaní ako misionári zameraní na službu alebo výučbu. Oba typy misionárov prispievajú k rovnakému cieľu – prinášať duše ku Kristovi, každý svojím jedinečným a mocným spôsobom.

V oboch typoch služby ukážete Pánovi, že Ho milujete a že Ho chcete lepšie spoznať. Pamätajte: „Lebo ako môže človek poznať pána, ktorému neslúžil a ktorý je pre neho cudzincom, a ktorý je ďaleko od myšlienok a zámerov srdca jeho?“

My všetci, či už sme v evanjeliu prvou generáciou alebo piatou, by sme si mali klásť otázku: Aké príbehy viery, sily a celestiálnej oddanosti odovzdám ďalšej generácii?

Pokračujme všetci v našom úsilí lepšie spoznať nášho Spasiteľa Ježiša Krista a urobiť z Neho stredobod nášho života. On je tou skalou, na ktorej musíme stavať, aby sme mohli stáť pevne, keď nadídu ťažké časy.

Buďme „verní viere, ktorú naši rodičia chránili, verní pravde, za ktorú mučeníci zomreli, Božiemu príkazu, duši, srdcu a ruke, verní a pravdiví budeme stáť navždy“. V mene Ježiša Krista, amen.