Generálna konferencia
Neopúšťajte svoj prameň milosrdenstva
Generálna konferencia október 2025


10:43

Neopúšťajte svoj prameň milosrdenstva

Máte okamžitý prístup k božskej pomoci a uzdraveniu aj napriek tomu, že robíte ľudské chyby.

Jedna učiteľka raz učila, že veľryba – aj keď je veľká – nemôže prehltnúť človeka, lebo má malé hrdlo. Nato jej jedno dievča odpovedalo: „Ale Jonáša veľryba prehltla.“ Učiteľka odpovedala: „To nie je možné.“ Dievča aj tak nebolo presvedčené a povedalo: „Nuž, keď prídem do neba, opýtam sa ho.“ Učiteľka sa uškrnula: „Čo ak bol Jonáš hriešnik a nešiel do neba?“ Dievča odpovedalo: „Potom sa ho na to môžete spýtať vy.“

Hoci sa na tom smejeme, nemali by sme prehliadnuť silu, ktorú Jonášov príbeh ponúka každému, kto v „pokore hľadá šťastie“, hlavne tým, ktorí to majú ťažké.

Boh prikázal Jonášovi, aby išiel do Ninive a hlásal pokánie. Ninive bolo však krutým nepriateľom starovekého Izraela – a tak sa Jonáš rýchlo vydal opačným smerom a to loďou, smerom do Taršíša. Keď sa plavil preč od miesta, kde bol povolaný, strhla sa ničivá búrka. Jonáš bol presvedčený, že je to kvôli jeho neposlušnosti, a dobrovoľne sa nechal hodiť do mora. Tým sa rozzúrené more utíšilo, čo zachránilo ďalších, ktorí boli na lodi.

Jonáš akoby zázrakom unikol smrti, keď ho prehltla „veľká ryba“, ktorú „nastrojil“ Hospodin. Tri dni sa však trápil na tomto neuveriteľne tmavom a zapáchajúcom mieste, až kým ho nakoniec nevypľula na suchú zem. Potom prijal volanie do Ninive. Keď sa však mesto kajalo a bolo ušetrené od zničenia, Jonáš sa hneval na milosrdenstvo, ktoré bolo preukázané jeho nepriateľom. Boh Jonáša trpezlivo učil, že On miluje a snaží sa zachrániť všetky Svoje deti.

Jonáš, ktorý sa pri vykonávaní svojich povinností viackrát potkol, poskytuje živé svedectvo o tom, že v smrteľnosti sú všetci padlí. O svedectvo ohľadom pádu nehovoríme často. Ale chápať náuku a mať duchovné svedectvo o tom, prečo každý z nás zápasí s morálnymi, fyzickými a situačnými výzvami, je veľkým požehnaním. Tu na zemi rastie nepekná burina, zlomia sa aj tie najsilnejšie kosti a všetci „postrádajú slávy Božej“. Ale tento smrteľný stav – výsledok rozhodnutí Adama a Evy – je nevyhnutný pre samotný dôvod našej existencie, ktorým je, „aby [sme] mohli mať radosť“! Tak ako sa to naučili naši prví rodičia, iba ak okúsime horkosť padlého sveta a pocítime jeho bolesť, môžeme si vôbec predstaviť, ba užívať skutočné šťastie.

Svedectvo o páde neospravedlňuje hriech ani ľahostajný prístup k životným povinnostiam, ktoré si vždy vyžadujú usilovnosť, cnosť a zodpovednosť. Ale malo by to zmierniť našu frustráciu, keď sa niečo jednoducho pokazí alebo keď vidíme morálne zlyhanie u niekoho z rodiny, priateľa alebo vedúceho. Príliš často nás takéto veci vedú k tomu, že sa utápame v svárlivej kritike alebo rozhorčení, ktoré nás oberajú o vieru. Pevné svedectvo o páde nám však môže pomôcť byť viac takými, ako je Boh, ktorý bol podľa Jonášovho popisu „milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote“ voči všetkým – vrátane nás samých – v našom nevyhnutne nedokonalom stave.

Jonášov príbeh nás mocne smeruje na Toho, ktorý nás môže z dôsledkov pádu vyslobodiť, čo je ešte významnejšie než zobrazovanie týchto dôsledkov. Jonášova obeta, ktorou zachránil tých, ktorí sa s ním plavili, je naozaj kresťanská. A trikrát, keď bol Ježiš naliehavo žiadaný, aby dal zázračné znamenie Svojej božskosti, zaznela Jeho silná odpoveď, že „nedostane sa … iného znamenia, len ak znamenie … Jonáša“ a vyhlásil, že Jonáš bol „vo veľrybe tri dni a tri noci, tak aj Syn človeka bude v lone zeme tri dni a tri noci“. Jonáš môže byť ako symbol Spasiteľovej obetnej smrti a slávneho vzkriesenia nedokonalý. Ale práve preto je jeho osobné svedectvo a oddanosť Ježišovi Kristovi, vydané v bruchu veľryby, také dojímavé a inšpirujúce.

Jonášov plač je plačom dobrého človeka v krízovej situácii, ktorú si z veľkej časti spôsobil sám. Pre svätca môže byť obzvlášť zdrvujúce, keď pohroma príde v dôsledku poľutovaniahodného zvyku, slova či rozhodnutia – napriek toľkým ďalším dobrým úmyslom a úprimnej snahe o spravodlivosť – a môže mu zanechať pocit opustenosti. Ale nech už sú príčina alebo rozsah pohromy, ktorej čelíme, akékoľvek, vždy existuje suchá pôda pre nádej, uzdravenie a šťastie. Vypočujme si Jonáša:

„Na Hospodina volal som zo svojho súženia, … z útrob podsvetia som kričal. …

Uvrhol si ma do hlbiny uprostred mora. …

A ja som povedal: Zahnaný som spred Tvojich očí, ako ešte pohliadnem na Tvoj svätý chrám?

Obkľúčili ma vody až po hrdlo, hlbina ma obkolesila, chaluha mi ovinula hlavu.

Zostúpil som do zeme až k základom vrchov, … Ty si však vytiahol život môj z jamy.

Keď prahla duša vo mne, na Hospodina som sa rozpomenul, a moja modlitba prenikla … do Tvojho svätého chrámu.

Tí, čo sa pridŕžajú ničomných bôžikov, opúšťajú svoj prameň [milosrdenstva].

Ale ja s hlasnou vďakou budem Ti obetovať a splním, čo som sľúbil. U Hospodina je vyslobodenie.“

Hoci to bolo pred mnohými rokmi, viem presne, kde som sedel a čo som cítil, keď som hlboko v útrobách osobného pekla objavil tieto verše. Pre každého, kto sa dnes cíti tak, ako som sa vtedy cítil ja – že je odvrhnutý, potopený v tých najhlbších vodách, s morskými riasami omotanými okolo hlavy a s oceánskymi horami, ktoré sa všade navôkol rútia – moja prosba, inšpirovaná Jonášom, znie: neopúšťajte svoj prameň milosrdenstva. Máte okamžitý prístup k božskej pomoci a uzdraveniu aj napriek tomu, že robíte ľudské chyby. Toto úžasné milosrdenstvo prichádza od Ježiša Krista a skrze Neho. On vás dokonale pozná a miluje, preto vám ho ponúka ako vaše „vlastné“, čo znamená, že je pre vás ako ušité na mieru, určené na zmiernenie vášho osobného utrpenia a uzdravenie vašej konkrétnej bolesti. Preto sa od neho za žiadnu cenu a pre vlastné dobro neodvracajte. Prijmite ho. Začnite tým, že odmietnete počúvať „klamné márnosti“ protivníka, ktorý by vás chcel zviesť k myšlienke, že keď sa odplavíte od svojich duchovných zodpovedností, uľaví sa vám. Namiesto toho si berte príklad od kajúcneho Jonáša. Volajte k Pánovi. Obráťte sa na chrám. Držte sa svojich zmlúv. Slúžte Pánovi, Jeho Cirkvi a ďalším, a to s obetovaním a vďačnosťou.

Keď to budete robiť, budete vidieť Božiu jedinečnú zmluvnú lásku k vám – takú, ktorú hebrejská Biblia nazýva „chesed“. Uvidíte a pocítite moc Božích verných, neúnavných, nevyčerpateľných a „nežných milosrdenstiev“, ktoré vás môžu urobiť „mocnými … až k moci vyslobodenia“ z akéhokoľvek hriechu alebo akejkoľvek prekážky. Okamžitá a intenzívna skľúčenosť môže spôsobiť, že váš zrak bude spočiatku zastretý. Ale keď budete naďalej plniť, čo ste sľúbili, tento pohľad bude vo vašej duši žiariť stále jasnejšie. A s týmto pohľadom nielenže nájdete nádej a uzdravenie, ale prekvapivo nájdete aj radosť, a to aj uprostred ťažkého obdobia. Prezident Russell M. Nelson nás tak dobre učil: „Keď sa v živote zameriavame na Boží plán spásy … a Ježiša Krista a Jeho evanjelium, môžeme cítiť radosť bez ohľadu na to, čo sa v našom živote deje – alebo nedeje. Radosť pochádza od Neho a skrze Neho.“

Či už čelíme strašnej pohrome, takej ako Jonáš, alebo každodenným výzvam nášho nedokonalého sveta, pozvanie je rovnaké: neopúšťajte svoj prameň milosrdenstva. Hľaďte na znamenie Jonáša, živého Krista, Toho, ktorý vstal zo Svojho trojdňového hrobu a premohol všetkopre vás. Obráťte sa k Nemu. Verte v Neho. Slúžte Mu. Usmejte sa. Lebo v Ňom, jedine v Ňom, sa nachádza úplné a šťastné uzdravenie z pádu, uzdravenie, ktoré všetci tak naliehavo potrebujeme a pokorne hľadáme. Svedčím, že je to pravda. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.

Poznámky

  1. Alma 27:18. Kniha Jonáš, ktorá má celkovo iba 48 veršov, je zhustenou, poetickou klasikou mnohých náukových právd a duchovných lekcií. Pozri Ellis T. Rasmussen, A Latter-Day Saint Commentary on the Old Testament (1993), 653 – 657; D. Kelly Ogden a Andrew C. Skinner, Verse by Verse: The Old Testament – Volume II: 1 Kings Through Malachi (2013), 133 – 138. Ogden a Skinner poznamenávajú, že kvôli moci učenia o pokání v knihe Jonášovej sa táto kniha „číta v synagógach v ten najsvätejší deň roka pre židovský ľud – v Deň zmierenia alebo Jom kipur – ktorý sa tiež zameriava na pokánie a odpustenie“.

  2. Pozri Ogden and Skinner, Verse by Verse: The Old Testament, 134.

  3. Pozri Jonáš 1 – 4.

  4. Pozri Alma 34:9.

  5. Rímskym 3:23, Roháček.

  6. Pozri 2. Nefi 2:17 – 25.

  7. Jonáš 4:2.

  8. Pozri Lukáš 11:29 – 30; pozri tiež Matúš 12:39 – 41; 16:1 – 4.

  9. Jonáš 2 je neskorším svedectvom a žalmom vďaky, kde veľká časť opisuje Jonášovu modlitbu z brucha veľryby.

  10. Týmto spôsobom sa Jonáš stavia do protikladu s niekým ako je Jób, ktorý sa zdá byť nevinný, pokiaľ ide o utrpenie, ktoré ho postihuje. Oba sú príbehmi viery a odolnosti tvárou v tvár pohrome, ale Jonášov príbeh by mohol byť zrozumiteľnejší pre tých, ktorí majú pocit, že ich vlastné skutky sú opodstatneným zdrojom ich bolesti.

  11. Určite to tak bolo pre Josepha Smitha, keď ho jeho úprimná empatia a vďačnosť voči svojho mecenáša Martinovi Harrisovi viedli k tomu, aby sa podelil o vzácnych prvých 116 strán prekladu Knihy Mormonovej, ktoré sa potom stratili a boli príčinou Josephovho náreku, že „všetko je stratené“ (pozri Saints: The Story of the Church of Jesus Christ in the Latter Days, zv. 1, The Standard of Truth, 1815 – 1846 [2018], 43 – 53).

  12. Jonáš 2:2 – 10; zvýraznenie pridané.

  13. 1. Nefi 1:20; pozri Russell M. Nelson, „The Everlasting Covenant“, Liahona, október 2022. Pôvodné hebrejské slovo pre milosť alebo milosrdenstvo v Jonášovi 2 je chesed, čo prezident Nelson vysvetľuje ako „zvláštny druh lásky a milosrdenstva“ pre tých, ktorí uzavreli zmluvy – milosrdenstvo, ktoré je podľa neho verné, neúnavné a nevyčerpateľné.

  14. Russell M. Nelson, „Radosť a duchovné prežitie“, Generálna konferencia október 2016.