Nikto nesedí sám

50 rokov som študoval kultúru, vrátane kultúry evanjelia. Začal som so sušienkami pre šťastie, ktoré obsahujú odkaz.

V čínskej štvrti v San Franciscu sa rodinné večere Gongovcov končili sušienkou pre šťastie a múdrym citátom, ako napríklad „Cesta tisícich míľ začína jediným krokom“.

Ako mladý dospelý som tieto sušienky vyrábal. Tvaroval som ich v bielych bavlnených rukaviciach, kým boli ešte okrúhle a horúce.

Na moje počudovanie som sa dozvedel, že sušienky pre šťastie nemajú pôvod v čínskej kultúre. Aby som rozlíšil, akú má ohľadom sušienok pre šťastie kultúru Čína, Amerika a Európa, hľadal som tieto sušienky na viacerých kontinentoch – rovnako ako by niekto použil viacero miest na trianguláciu lesného požiaru. V čínskych reštauráciách v San Franciscu, Los Angeles a New Yorku sa sušienky pre šťastie podávajú, ale v tých v Pekingu, Londýne alebo Sydney vôbec nie. „Národný deň sušienok pre šťastie“ oslavujú iba Američania. „Autentické americké sušienky pre šťastie“ uvidíte iba v čínskych reklamách.

Sušienky pre šťastie sú zábavným, jednoduchým príkladom. Tá istá zásada porovnávania zvykov v rôznych kultúrnych prostrediach nám však môže pomôcť rozlíšiť kultúru evanjelia. A teraz, keď sa napĺňajú proroctvá z alegórií Knihy Mormonovej a podobenstiev Nového zákona, Pán otvára nové príležitosti na spoznávanie kultúry evanjelia.

Ľudia sa sťahujú všade. Organizácia Spojených národov uvádza 281 miliónov medzinárodných migrantov. To je o 128 miliónov viac ľudí ako v roku 1990 a viac ako trojnásobok odhadov z roku 1970. K Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní sa všade pripája rekordný počet obrátených. Každý sabat sa členovia a priatelia zo 195 krajín a území schádzajú v 31 916 cirkevných kongregáciách. Hovoríme 125 jazykmi.

Nedávno som bol v Albánsku, Severnom Macedónsku, Kosove, Švajčiarsku a Nemecku svedkom toho, ako noví členovia napĺňajú alegóriu o olivovníku z Knihy Mormonovej. V Jákobovi 5 pán vinice a jeho sluhovia posilňujú korene a vetvy olivovníkov tak, že ich zbierajú z rôznych miest a spoločne ich zaštepujú. Dnes sa deti Božie zhromažďujú ako jedno v Ježišovi Kristovi. Pán nám ponúka pozoruhodné prirodzené prostriedky na rozšírenie plnosti Jeho znovuzriadeného evanjelia, ktoré zažívame.

Aby nás Ježiš pripravil na kráľovstvo nebeské, rozpráva podobenstvá o veľkej večeri a svadobnej hostine. V týchto podobenstvách sa pozvaní hostia vyhovárajú, aby nemuseli prísť. Pán povedal svojim služobníkom, aby vyšli „rýchlo na cesty a ulice mesta“ a „na poľné cesty a medzi ohrady“ a priviedli chudobných, mrzákov, slepých a chromých. V duchovnom slova zmysle je to každý z nás.

V písmach je vyhlásené:

Na „večeru domu Pána“ budú „pozvané všetky národy“.

„Pripravujte cestu Pánovi, … aby kráľovstvo jeho mohlo vyjsť na zem, aby ho jej obyvatelia mohli obdržať a byť pripravení na dni, ktoré prídu.“

Dnes sú na večeru Pána pozvaní ľudia z každého miesta a kultúry. Starí a mladí, bohatí a chudobní, miestni a tí z celého sveta – naše cirkevné kongregácie sú odrazom našich komunít.

Peter ako hlavný apoštol videl, ako sa otvorilo nebo a mal videnie nádoby, ktorá bola „ako veľké prestieradlo na štyroch rohoch zviazané … a v nej všetky možné … zvieratá“. Peter učil: „Naozaj, teraz poznávam, že Boh nikoho neuprednostňuje. … Ale že Mu je príjemný, kto v ktoromkoľvek národe sa [Pána] bojí a koná spravodlivo.“

V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi nás Ježiš pozýva, aby sme prišli k sebe navzájom a k Nemu do Jeho nocľahárne – Jeho Cirkvi. Pozýva nás, aby sme boli Jeho dobrými blížnymi. Milosrdný Samaritán sľubuje, že sa vráti a tých, ktorí sa starajú o ľudí v Jeho nocľahárni, odmení. Žiť podľa evanjelia Ježiša Krista znamená vytvoriť v Jeho znovuzriadenej Cirkvi miesto.

Duch „miesta v nocľahárni“ znamená, že „nikto nesedí sám“. Keď prídete na zhromaždenie a všimnete si, že niekto je sám, môžete ho, prosím, pozdraviť a sadnúť si k nemu? Možno to nemáte vo zvyku. Možno tento človek rozpráva či vyzerá inak ako vy. A, samozrejme, tak ako by to mohlo byť napísané v sušienke pre šťastie, „Cesta priateľstva a lásky skrze evanjelium začína prvým pozdravom a tým, že nikto nesedí sám“.

„Nikto nesedí sám“ znamená aj to, že nikto nesedí sám emočne či duchovne. Raz som išiel s jedným otcom, ktorý bol veľmi smutný, navštíviť jeho syna. Niekoľko rokov predtým bol syn nadšený, že sa stane novým diakonom. Pri tejto príležitosti mu rodina kúpila prvé nové topánky.

Ale diakoni sa mu v cirkvi posmievali. Boli síce nové, ale neboli moderné. Mladý diakon bol zahanbený a zranený a povedal, že do cirkvi už nikdy nepríde. Doteraz mi je ho aj jeho rodiny tak veľmi ľúto.

Na prašných cestách do Jericha sa už každý z nás stal terčom posmechu, hanby a bolesti, možno aj pohŕdania či zneužívania. Každý z nás už v rôznej miere úmyslu druhých aj odignoroval, nevšimol si ich či ich nepočul, alebo ich možno aj úmyselne zranil. Práve preto, lebo niekto zranil nás a my sme zas zranili iných, nás všetkých Ježiš Kristus privádza do Svojej nocľahárne. V Jeho Cirkvi a prostredníctvom Jeho obradov a zmlúv prichádzame k sebe navzájom a k Ježišovi Kristovi. Milujeme a milujú nás, slúžime a slúžia nám, odpúšťame a je nám odpúšťané. Pamätajte, že „na zemi niet bolesti, ktorú by nebolo možné vyliečiť v nebi“; bremená na zemi sa zmierňujú – radosť nášho Spasiteľa je skutočná.

V 1. Nefi 19 sa píše: „Áno, dokonca samotného Boha Izraela pošliapavajú … pokladajú ho za nič. … A preto ho bičujú, a on to znáša; a bijú ho, a on to znáša. Áno, pľujú na neho, a on to znáša.“

Môj priateľ profesor Terry Warner hovorí, že odsudzovanie, bičovanie, bitie a pľuvanie neboli ojedinelé udalosti, ktoré sa odohrávali iba počas Kristovho pozemského života. Tak, ako sa správame k sebe navzájom – najmä k hladným, smädným a tým, ktorí zostali sami – tak sa správame k Nemu.

V Jeho znovuzriadenej Cirkvi je nám všetkým lepšie, keď nikto nesedí sám. Neostaňme len pri prispôsobení sa či tolerovaní. Úprimne ľudí prijímajme, všímajme si ich, slúžme im a majme ich radi. Nech každý priateľ, sestra a brat, nie je cudzinec alebo neznámy človek, ale dieťa, ktoré je doma.

Dnes sa mnohí ľudia cítia osamelo a izolovane. Sociálne siete a umelá inteligencia v nás zanechávajú túžbu po ľudskej blízkosti a ľudskom kontakte. Chceme počuť hlasy jeden druhého. Chceme autentickú príslušnosť a láskavosť.

Existuje mnoho dôvodov, prečo máme pocit, že do cirkvi nezapadáme – obrazne povedané, že sedíme sami. Možno si robíme starosti ohľadom svojho prízvuku, oblečenia, rodinných pomerov. Možno máme pocit, že sme neadekvátni; možno je nás cítiť po cigaretách; túžime po morálnej čistote; rozišli sme sa s niekým a cítime sa zranení a zahanbení; máme obavy z toho či oného cirkevného pravidla. Možno sme slobodní, rozvedení, ovdovelí. Máme hlučné deti alebo deti nemáme. Neslúžili sme na misii alebo sme sa vrátili domov skôr. Zoznam môže pokračovať ďalej.

Mosiáš 18:21 nás pozýva spojiť si srdcia v láske. Vyzývam nás, aby sme sa menej obávali, menej posudzovali, boli menej nároční na ostatných a v prípade potreby aj menej prísni na seba samých. Sion nevytvoríme za jeden deň. Ale každý pozdrav, každé vrúcne gesto, Sion približuje. Poďme viac dôverovať Pánovi a s radosťou sa rozhodnime poslúchať všetky Jeho prikázania.

Z hľadiska náuky v domove viery a spoločenstva Svätých nikto nesedí sám, pretože každý patrí do zmluvy s Ježišom Kristom.

Prorok Joseph Smith učil: „Zostáva nám len sledovať, zúčastňovať sa a pomáhať napredovať sláve neskorších dní, ,dispenzácii plnosti časov … ‘, keď sa Svätí Boží z každého národa, kmeňa a ľudu zhromaždia v jedno.“

Boh „nečiní nič, okrem toho, čo je pre osoh sveta; … aby mohol pritiahnuť všetkých ľudí k sebe. …

On pozýva všetkých, aby prišli k nemu a podieľali sa na dobrotivosti jeho;… a všetci sú Bohu rovnakí“.

Obrátenie sa na Ježiša Krista vyžaduje, aby sme odložili prirodzeného človeka a svetskú kultúru. Tak ako učí prezident Dallin H. Oaks, máme sa vzdať akýchkoľvek tradícií alebo kultúrnych zvykov, ktoré sú v rozpore s prikázaniami Božími, a stať sa Svätými neskorších dní. Vysvetlil: „Je tu jedinečná kultúra evanjelia, súbor hodnôt, očakávaní a zvykov, ktoré sú spoločné u členov Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní.“ Kultúra evanjelia zahŕňa cudnosť, týždennú účasť na zhromaždení, zdržiavanie sa alkoholu, tabaku, čaju a kávy. Zahŕňa čestnosť a bezúhonnosť, pochopenie, že v cirkevných pozíciách sa posúvame vpred, nie nahor či nadol.

Od verných členov a priateľov v každej krajine a kultúre sa toho učím veľa. Štúdium písiem v rôznych jazykoch a z rôznych kultúrnych pohľadov prehlbuje pochopenie evanjelia. Rôzne prejavy kresťanských vlastností prehlbujú moju lásku a pochopenie môjho Spasiteľa. Keď definujeme svoju kultúrnu identitu, tak ako to učil prezident Russell M. Nelson, ako dieťa Božie, dieťa zmluvy, učeník Ježiša Krista, sú tým požehnaní všetci.

Pokoj Ježiša Krista je určený pre nás osobne. Nedávno sa ma jeden mladý muž vážne opýtal: „Starší Gong, môžem aj tak ísť do neba?“ Premýšľal, či mu niekedy môže byť odpustené. Spýtal som sa, ako sa volá, pozorne som ho vypočul, vyzval ho, aby sa porozprával so svojím biskupom a silno som ho objal. Odišiel s nádejou v Ježiša Krista.

Toho mladíka som už spomenul v inej súvislosti. Neskôr som dostal nepodpísaný list, ktorý začínal slovami: „Starší Gong, s manželkou sme vychovali deväť detí … a slúžili na dvoch misiách.“ Ale „vždy som mal pocit, že nebudem môcť vojsť do celestiálneho kráľovstva … pretože moje hriechy v mladosti boli také zlé!“

List pokračoval: „Starší Gong, keď ste rozprávali o mladom mužovi, ktorý získal nádej na odpustenie, naplnila ma radosť a začal som si uvedomovať, že možno aj mne [môže byť odpustené].” List končí slovami: „Teraz sa dokonca mám aj rád!“

Príslušnosť k zmluve sa prehĺbi, keď v Pánovej nocľahárni prichádzame k sebe navzájom a k Pánovi. Keď nikto nesedí sám, Pán nám žehná všetkým. A kto vie. Možno človek, vedľa ktorého si sadneme, sa možno stane naším najlepším kamarátom, ktorý bol spomenutý v sušienke pre šťastie. Kiež pri večeri Baránka pre Neho a pre seba navzájom nájdeme a pripravíme miesto. O to sa s pokorou modlím , vo svätom mene Ježiša Krista, amen.