Spomeňme si na ovečky

Kristus je dobrý pastier. Každá jedna ovečka zo stáda je pre Neho vzácna. Dal nám príklad pastierstva a slovami i skutkami nás naučil, aké vlastnosti má dobrý pastier. Patrí medzi ne, že svoje ovečky pozná po mene, že ich miluje, že hľadá tie, ktoré sa stratili, že ich kŕmi a nakoniec ich privádza späť domov. Očakáva od nás, že ako tí, ktorí sú pastiermi v Jeho mene, budeme robiť to isté.

O službe podľa Pánovho príkladu sa toho môžeme naučiť veľa od starovekého proroka – a vynikajúceho pastiera – Moroniho. Žil vo veľmi náročnej dobe, kedy ešte nemal výhody mobilov, počítačov a internetu. Stráženie oviec však zvládal dobre. Ako to dokázal? V Moroni 6 máme možnosť nahliadnuť do jeho metodiky. Píše sa v nej, že členovia „boli počítaní medzi ľud cirkvi Kristovej; a ich mená boli zaznamenané, aby na nich mohlo byť pamätané a aby mohli byť vyživovaní dobrým slovom Božím, aby ich udržiavalo na správnej ceste … Cirkev sa často schádzala, aby sa postili a modlili a aby jeden s druhým hovorili o blahu duší svojich“ (Moroni 6:4 – 5; zvýraznenie pridané).

Pre Moroniho to bolo celé o ľuďoch – o menách! Uplatňoval zásadu počítania a zohľadňovania, aby sa spomenulo na každého. Všimli si každého, kto mal ťažkosti alebo kto zablúdil. To Svätým umožnilo, aby mohli v radách diskutovať o blahu daného človeka. Podobne ako pastier, ktorý odišiel od deväťdesiatich deviatich oviec (istotne boli v bezpečí) a išiel za tou, ktorá sa stratila (pozri Lukáš 15:4 – 7), aj od nás sa žiada, aby sme boli rovnako pozorní voči svojim stádam – všímali si ich, pamätali na ne, a išli a robili podobne.

Spomínam si, ako som sa ako vedúci misie v Indii spýtal mladého prezidenta pobočky na nejaké jeho ciele na nadchádzajúci rok: „Koľko mužov pripravíte na prijatie Melchisedekovho kňazstva?“ On okamžite odvetil: „Sedem!“

Zaujímalo ma, odkiaľ vytiahol práve toto konkrétne číslo! Než som stihol zareagovať, vytiahol papier s číslami od jedna po sedem, ktoré boli napísané pri okraji. Na prvých piatich riadkoch boli napísané mená – mená skutočných ľudí, ktorých plánoval so svojím kvórom starších pozvať a povzbudiť, aby do svojho života prijali požehnanie kňazstva. Musel som sa, samozrejme, opýtať na šiesty a siedmy riadok, ktoré boli prázdne. „Ach, prezident,“ povedal a súcitne pokrútil hlavou, „určite na začiatku roka pokrstíme aspoň dvoch mužov, ktorí by do konca roka mohli mať kňazstvo.“ Tento vynikajúci vedúci pochopil zásadu „počítania a zohľadňovania“.

Kristus zorganizoval Svoju Cirkev tak, aby bolo ťažké zabudnúť na akúkoľvek dušu, lebo každá z nich je Mu drahá. Každý jednotlivec v zbore, bez ohľadu na vek alebo pohlavie, má množstvo správcov – pastierov –, ktorých úlohou je starať sa o neho a pamätať na neho. Mladému mužovi je pre jeho blaho napríklad pridelené biskupstvo, slúžiaci bratia, dospelí poradcovia mládeže, učitelia seminára, predsedníctva kvóra a ďalší, ktorí slúžia ako bezpečnostné siete, pevne upevnené pod týmto mladým človekom, aby ho zachytili, ak padne. Aj keby bola správne umiestnená len jedna sieť, znamená to, že niekto si tohto mladého muža všimol, spomenul si na neho a on je v bezpečí. A predsa často zistíme, že žiadnej siete niet. Ľudia sa bežne strácajú v hmle – a nikto si to nevšimne. Ako môžeme byť lepšími pastiermi? Môžeme sa naučiť počítať a zohľadňovať.

Cirkev nám poskytuje správy a nástroje, aby sme mohli robiť práve to – aby sme si na ľudí mohli pamätať. Štvrťročná správa je toho vynikajúcim príkladom. Umožňuje nám niekoľkokrát spočítať a zohľadniť každého člena a všimnúť si tých, ktorí zmizli alebo potrebujú našu pomoc a lásku. Na zozname úloh a pohovorov sú tí, ktorí si práve vyžadujú našu pozornosť, rovnako ako aj na správe o stave chrámového odporučenia a tak ďalej. Tieto nástroje určené na počítanie a zohľadňovanie nám pomáhajú v tom, aby sme sa zameriavali na ľudí. Kto potrebuje povolanie, ďalší krok v rámci kňazstva alebo pomoc s pripravením rodinného mena do chrámu? Komu by sme mohli pomôcť pripraviť sa na misiu na plný úväzok? Kto tu tento mesiac nebol? Tieto nástroje nám pomáhajú, aby sme si na ľudí vedeli spomenúť.

Poznám rodinu zo Spojených štátov, ktorá prijala poverenie v Afrike. Hneď prvú nedeľu vošli do jedinej cirkevnej jednotky v krajine, kde ich nadšene privítali. Hneď dopoludnia bola manželka tohto muža povolaná za prezidentku Združenia pomoci a on za vedúceho Mladých mužov! Opýtal sa prezidenta pobočky, ktorý pôsobil vyčerpane, koľko je tam mladých mužov. Tento verný vedúci, ktorý bol prvou generáciou v Cirkvi, ukázal na zadnú časť cirkevnej sály a povedal: „Tí dvaja tam.“ Muž o tom tak trochu zapochyboval, tak si vzal zoznam členov pobočky domov a rýchlo zistil, že na ňom bolo v skutočnosti 20 mladých mužov. Vrátil sa k prezidentovi pobočky a poprosil ho o dvoch dynamických, dvojjazyčných mladých dospelých, ktorí by s ním mohli slúžiť ako radcovia, a potom si s nimi a s oboma chlapcami sadol, aby si tieto mená prešli.

Títo usilovní mladí ľudia sa potom pustili do práce. V priebehu nasledujúcich mesiacov našli všetkých chlapcov, ktorí boli na zozname. Rovesníci každú z týchto stratených ovečiek jednotlivo privítali späť a ony boli duchovne i fyzicky nasýtené! V priebehu roka sa každú nedeľu na zhromaždení zúčastňovalo v priemere 21 mladých mužov. Mali veľké šťastie, že tam boli mladí muži, ktorí ich spočítali a zohľadnili.

Jeden môj drahý priateľ sa ako mladý absolvent vysokej školy presťahoval so svojou rodinou do veľkého amerického mesta za účelom ďalšieho vzdelávania. Hneď dostal povolanie ako prezident kvóra starších. Z prvého pohovoru s prezidentom kolu bol nervózny, ale bol odhodlaný ísť naň pripravený. Prezidentovi kolu povedal, že na nadchádzajúci rok má tri ciele: 1. inšpirovaná služba pre 90 percent ľudí, 2. každý týždeň poriadna lekcia evanjelia a 3. každý mesiac dobre naplánovaná aktivita kvóra.

Tento múdry prezident kolu sa na môjho priateľa usmial a spýtal sa ho: „Vieš o nejakom menej aktívnom členovi kvóra, ktorému by si mohol pomôcť ísť tento rok s rodinou do chrámu?“ Toto môjho priateľa zaskočilo. Poriadne sa zamyslel a potom povedal meno. „Napíš si ho,“ nariadil prezident kolu. Potom tento skúsený vedúci položil tú istú otázku ešte trikrát – a pohovor sa skončil. Tento mladý muž odišiel z tohto pohovoru s jednou z najdôležitejších lekcií o vedení a službe. Na pohovor prišiel s programom, lekciami a aktivitami. A odišiel s menami! Tieto štyri mená sa následne stali hlavným zameraním jeho služby a služby jeho kvóra.

Ako misijný vedúci som v jedno nedeľné ráno navštívil jednu z mojich pobočiek. Všimol som si, že prezident pobočky neustále vyberal z vrecka papier a niečo si naň písal. Rozhodol som sa, že sa ho na to po záverečnej modlitbe opýtam. Keď sa zhromaždenie skončilo a skôr, ako som sa stihol na papier opýtať, k pódiu už bežal misionársky vedúci pobočky, kde tento papier prebral. Rýchlo som išiel za týmto nadšeným vedúcim až na jeho týždenné misijné koordinačné stretnutie pobočky. Predtým, ako sa začalo, si vybral papier z vrecka. Bol plný mien členov, ktorí neboli na zhromaždení sviatosti. Za pár minút si každý člen rady vybral jedno alebo dve mená a zaviazal sa, že ich ešte v ten deň navštívi, aby sa uistil, že sú v poriadku, a dal im vedieť, že ostatným chýbali. Nuž, to je skutočne počítanie a zohľadňovanie.

Spomínam si na okrsok, vzdialený niekoľko hodín lietadlom od najbližšieho chrámu, kde bolo udržiavanie aktuálneho odporučenia vysokou prioritou, napriek tomu, že by sa pravdepodobne nikdy nepoužilo. Prvú nedeľu v mesiaci vedúci používali svoje nástroje na počítanie, aby zohľadňovali svojich obdarovaných členov. Ak zistili, že niečie odporučenie onedlho vyprší, výkonný referent naplánoval pohovor na jeho obnovenie. O ľuďoch s neplatnými odporučeniami sa poradili a potom ich oslovili, aby im pomohli vrátiť sa na cestu zmluvy. Opýtal som sa, koľkí z ich obdarovaných členov majú aktuálne odporučenie. Odpoveď bola ohromujúcich 98,6 percent. Keď som sa opýtal na šiestich, ktorých odporučenia vypršali, vedúci ich vedeli identifikovať podľa mena a opísali mi úsilie, ktoré sa vynakladá, aby ich získali späť!

Pred niekoľkými rokmi sme sa s rodinou presťahovali späť do Spojených štátov. Po 26 úžasných rokoch v menších, izolovanejších jednotkách, sme sa veľmi tešili na návštevu cirkvi tu. Bol som povolaný za zborového misionára. Mali sme skvelého misionárskeho vedúceho zboru a robili sme krásne veci a vyučovali úžasných ľudí. Požiadal som o účasť na zborovej rade, aby som to tam pozoroval a aby mi pomohli s priateľmi, s ktorými sme pracovali. Prekvapilo ma, keď jediné, o čom sa diskutovalo, bola nadchádzajúca aktivita zboru. Potom som oslovil misionárskeho vedúceho zboru a vyjadril som názor, že sa nestihol vrátiť a podať správu o našich ľuďoch. Ako odpovedal? „Och, ja správu nikdy nepodávam.“

Porovnal som to s pobočkovou radou v pakistanskom Lahore, na ktorej som sa zúčastnil len pár týždňov predtým. Táto skupinka spolu sedela pri malom stole a rozprávala sa len o ľuďoch. O menách. Každý vedúci podal správu o svojom správcovstve a o jednotlivcoch a rodinách, ktoré mal na mysli. Všetci mali možnosť podeliť sa o svoje myšlienky ohľadom toho, ako by mohli požehnať tým, o ktorých sa rozprávajú. Robili sa plány a rozdeľovali sa úlohy. Aká skvelá lekcia o počítaní a zohľadňovaní mien od našich bratov a sestier prvej generácie.

V Cirkvi Ježiša Krista sa vďaka minulým i súčasným prorokom – a vďaka príkladu, ktorý nám dal náš Spasiteľ – učíme, ako máme slúžiť. Zaznamenávame mená ľudí, spomíname si na nich a radíme sa o blahu duší. Vedúci, ktorí to robia, nikdy nebudú mať v programe na stretnutiach svojej rady nedostatok bodov na diskusiu! Princíp počítania a zohľadňovania funguje. Takto to robí Pán. Môžeme sa viac snažiť. Pre Boha, ktorý stvoril vesmír a vládne nad všetkým, je toto dielo – Jeho dielo a sláva – veľmi osobné. A tak by to malo byť aj pre každého z nás, ako nástroje v Jeho rukách v Jeho úžasnom diele spásy a povýšenia. Výsledkom budú zázraky v životoch skutočných ľudí. V mene Ježiša Krista, amen.