Bál som sa hovoriť so svojím biskupom– ako zareaguje?

Najprv mi to bolo jedno. Cirkevné pravidlá som vnímal ako obmedzujúce. Stále som chodil na zhromaždenia, ale hlboko vo vnútri som sa cítil nehodný a prestal som prijímať sviatosť na niekoľko mesiacov.

Potom prišiel COVID-19 a zastavil všetky moje snahy. Približne v rovnakom čase som sa dozvedel niečo šokujúce: som adoptovaný. Moji rodičia mi to nikdy nepovedali a ja som si prešiel malou krízou identity.

Cítil som sa vzdialený od všetkého, čomu som kedysi veril. Vedel som, že musím znova prísť na to, kým skutočne som. Keď som konečne prišiel domov, zdôveril som sa rodičom o všetkom – vrátane rozhodnutí, ktoré som robil. Namiesto toho, aby mi vynadali, odpovedali s láskou. Pripomenuli mi, kto skutočne som: ich syn a milovaný syn Boží.

Túžil som sa zmeniť! Moji rodičia ma povzbudili, aby som sa porozprával so svojím biskupom, začal proces pokánia a spoliehal sa na Spasiteľovu vykupiteľskú moc.

Ale mal som strach! Bál som sa, že budem za svoje rozhodnutia potrestaný alebo odsúdený. Normálne mi je jedno, čo si o mne ľudia myslia, ale môj biskup bol úžasný človek a nechcel som ho sklamať tým, že by som mu povedal, čo som urobil.

Ale ako učil starší Scott D. Whiting zo sedemdesiatnikov: „Neskrývajte sa pred tými, ktorí vás budú mať radi a budú vás podporovať; namiesto toho utekajte smerom k nim. Dobrí biskupi, prezidenti pobočiek a vedúci vám môžu pomôcť získať prístup k uzdravujúcej moci uzmierenia Ježiša Krista.“

Biskupi „sú držiteľmi kľúčov kňazstva, aby zastupovali Pána, keď pomáhajú členom Cirkvi činiť pokánie“. Namiesto toho, aby som čelil prísnemu odsúdeniu, keď som sa s ním rozprával, cítil som v kancelárii môjho biskupa iba útechu. Uvedomil som si, že Pán mu dôveroval, že mi pomôže, a cítil som, že môžem dôverovať aj ja jemu.

Môj biskup ma povzbudil, aby som sa učil o Spasiteľovi a Jeho uzmierení budovaním duchovných návykov. Pravidelne som sa stretával so svojím biskupom a každý týždeň mi volal, aby som podal hlásenie. Zakaždým, keď som sa s ním rozprával, som cítil veľkú lásku.

Nakoniec som sa s pomocou môjho biskupa zbavil oných nerestí vo svojom živote. Napriek tomu som bol nervózny z toho, že mám znova prijať sviatosť. Bol som skutočne hodný – dokonca aj po všetkej tej práci, ktorú som urobil?

Ale môj biskup ma upokojil. Pripomenul mi, že nemusím byť dokonalý – len ochotný. Robil som, čo bolo v mojich silách a Spasiteľ to vedel a naďalej mi bude odpúšťať, keď sa budem spoliehať na Jeho dar pokánia.

Sestra Tamara W. Runiová, prvá radkyňa v generálnom predsedníctve Mladých žien, nedávno učila: „Prichádzať ku Kristovi znamená hovoriť: ‚Pomôžeš mi?‘ s nádejou, so zjavenou istotou, že Jeho náruč je k vám vždy natiahnutá.“

Po tejto skúsenosti som si začal sebavedome obnovovať svoje zmluvy skrze sviatosť. Cítil som sa ako nový človek s novým pochopením toho, kto skutočne som a čo som schopný urobiť s Pánovou pomocou. Dokonca som slúžil na misii, lebo potom, čo som bol svedkom toho, ako veľmi mi Spasiteľov dar vykúpenia zmenil život, som chcel pomôcť druhým nájsť nádej, ktorú mi každý deň dáva.

Prikázania nie sú obmedzujúce – existujú preto, lebo Boh chce, aby sme uspeli, rástli a unikli z pasce hriechu. Stredobodom evanjelia Ježiša Krista je láska, ktorú k nám prechováva On a Nebeský Otec. Keďže prežívam tú dokonalú lásku, snažím sa stať sa Im viac podobným.

Ich dar pokánia napĺňa môj život radosťou.