Vernosť a proroci – minulí a súčasní

Je prirodzené, že Satan sa vždy snažil znižovať dôveru v prorokov a apoštolov. Veď v priebehu histórie boli hlavnými svedkami mena Ježiša Krista na celom svete (pozri Náuka a zmluvy 107:23).

V našej dobe sa protivník snaží zabrániť tomu, čo prezident Russell M. Nelson nazval tým „najdôležitejš[ím], čo sa v dnešnej dobe na zemi odohráva“ – zhromažďovaniu Izraela, ktoré musí predchádzať druhému príchodu Ježiša Krista. Proroci a apoštoli držia kľúče tohto zhromažďovania. Preto vždy čelia protivenstvu.

Či už v dávnych alebo neskorších dňoch, Satan našiel spôsoby, ako oklamať dokonca aj niektoré z Božích vlastných detí zmluvy, aby bojovali proti apoštolom Baránkovým, minulým a tým súčasným (pozri 1. Nefi 11:34 – 36).

Tu je päť zásad, ktoré nám môžu pomôcť vyhnúť sa tomu, aby sme spadli do tejto pasce.

Viera v Pána Ježiša Krista

Prvá z týchto zásad je zároveň prvou zásadou evanjelia: viera v Pána Ježiša Krista a v Jeho uzmierenie.

Viera nám dáva smer. Prezident Jeffrey R. Holland, zastupujúci prezident Kvóra dvanástich apoštolov, učil, že viera sa vždy upiera na budúcnosť.

Ako rastie naša viera v Krista a dôvera v Boha, my „hľadíme vpred okom viery a vidí[m]e“ Ich sľuby naplnené (pozri Alma 5:15; pozri tiež Mosiáš 18:21; Alma 32:40). Na oslave „Buďte jedno“ pri príležitosti 40. výročia zjavenia o kňazstve z roku 1978 prezident Dallin H. Oaks, prvý radca v Prvom predsedníctve, všetkých vyzval, aby „hľadeli vpred v jednote našej viery a dôverovali Pánovmu sľubu [pozri 2. Nefi 26:33]“.

Toto zameranie sa na to, čo je pred nami, nás posúva smerom k naplneniu sľubu prezidenta Nelsona počas tej istej udalosti ohľadom „dokonalého pokoja a harmónie“ a dňa, keď, ako učil prezident Henry B. Eyring, druhý radca v Prvom predsedníctve, „Pán Jehova sa vráti, aby žil s tými, ktorí sa stali Jeho ľudom a nájde ich zjednotených, jedného srdca, zjednoteného s Ním a s naším Nebeským Otcom“.

Satan sa naopak snaží zatvrdiť Božie deti, aby uviazli v spätnom zameraní a zaoberali sa minulými okolnosťami, vyhláseniami alebo učeniami – dokonca aj tými, ktoré objasnili minulí proroci a apoštoli. Ako „žalobník na nich … dňom i nocou“ (Zjavenie 12:10) podnecuje neustálu kritiku Božích prorokov a apoštolov a ich učenia. To dômyselne podkopáva vieru v predmet ich svedectva, Ježiša Krista – jeho konečný diabolský cieľ.

Vyhlásenia súčasných apoštolov o jednote, pokoji a harmónii jasne hovoria, že zatiaľ čo Satan vie prefíkane vyvolávať sváry a nejednotu, nastal čas pre všetky Božie deti zmluvy (pozri 1. Nefi 11:34 – 36), aby boli zjednotené v prijatí večných právd, ktoré Boh zjavuje skrze Svojich prorokov a apoštolov a v konaní podľa nich. Takýmto konaním sa môžeme stať jednotným, šťastným, mocným, zmluvným ľudom, ktorý je naplnený vierou a je bez rasových, rodových, etnických alebo iných nezhôd.

Učenia prorokov a apoštolov inšpirujú k tejto jednote a pevnej viere v Ježiša Krista, ktorá nás bude vždy posúvať vpred.

Moroni, vidiac našu dobu, učil, ako môžeme byť chránení pred kritikou prorokov a apoštolov: zásada neodsudzovať a nesúdiť.

„Neodsudzujte ma za nedostatky moje,“ povedal Moroni, „ani otca môjho za nedostatky jeho, ani tých, ktorí písali pred ním; ale vzdajte radšej vďaky Bohu, že vám ukázal nedostatky naše, aby ste sa mohli učiť byť ešte múdrejšími, než sme boli my“ (Mormon 9:31; zvýraznenie pridané).

Inými slovami, zameriavame sa na učenia prorokov a apoštolov a na svedectvo o Kristovi a Jeho evanjeliu a učíme sa z nich a vyhýbame sa hľadaniu ich nedokonalostí. V priebehu histórie Boh zjavil niektoré z týchto nedokonalostí pre náš úžitok a aby nám pomohol naučiť sa byť múdrejšími. Ďakujem Mu za to, že tak urobil.

Napriek tomu musíme byť opatrní. Na generálnej konferencii v apríli 2019 prezident Eyring citoval toto učenie prezidenta Georgea Q. Cannona (1827 – 1901), prvého radcu v Prvom predsedníctve: „Boh si vyvolil Svojich služobníkov. Hovorí, že je to Jeho výsadou odsúdiť ich, ak potrebujú odsúdenie. Nedal ju nám ako jednotlivcom, aby sme ich kritizovali a súdili. Žiadny človek, nech je vo viere akokoľvek silný, akokoľvek je vysoko v kňazstve, nemôže hovoriť o Pánovom pomazanom v zlom a nachádzať vinu na Božej právomoci tu na zemi bez toho, aby to u Neho nevzbudilo nevôľu. Duch Svätý sa od takéhoto človeka stiahne a on vojde do tmy. Keďže to tak je, nevidíte, aké dôležité je, aby sme boli opatrní?“

Všetci máme Pánovo požehnanie a poverenie čo sa týka prorockých učení a činov, vrátane tých, ktoré máme problém pochopiť alebo prijať:

„Budeš dbať na všetky jeho slová a prikázania, ktoré ti bude dávať, keď ich obdrží, kráčajúc vo všetkej svätosti predo mnou;

Lebo slovo jeho budete prijímať ako z mojich vlastných úst, vo všetkej trpezlivosti a viere“ (Náuka a zmluvy 21:4 – 5; zvýraznenie pridané).

Opakujem, že neodsudzujeme ani nesúdime (pozri Matúš 7:1 – 2). Keď som postupoval vpred s vierou v Ježiša Krista a vďačnosťou za požehnania prorokov a apoštolov, bol som bohato požehnaný (pozri Náuka a zmluvy 21:6).

Ďalšou kľúčovou zásadou je vyhnúť sa prekročeniu svojej právomoci alebo prevzatiu úloh, ktoré nemáme. Takéto zmýšľanie nás klame, aby sme mali príliš vysokú mienku o svojich vlastných názoroch, čo sa prirodzene stáva vtedy, keď máme o prorokoch a apoštoloch príliš nízku mienku. Odsudzovanie prorokov a apoštolov, vrátane tých z minulosti, očividne presahuje našu právomoc, pretože Pán si vyhradzuje túto schopnosť pre Seba. Som si plne istý, že náš vševediaci, milujúci a milosrdný Spasiteľ vyriešil alebo bude riešiť akékoľvek chyby alebo nedokonalosti minulosti a dychtivo ich odpustí, ako dúfame, že to urobí pre nás v súčasnosti.

Ďalším príkladom prekročenia našej právomoci je odvážiť sa riadiť prorokov a apoštolov ohľadom toho, aké kroky má Cirkev podniknúť alebo ako ju treba riadiť. Je to Pánova úloha, nie naša (pozri Náuka a zmluvy 28:2 – 7). Nech už máme akokoľvek dobré úmysly, odsúdenie prorokov a apoštolov a domýšľanie si, že ich máme riadiť, pramení z pýchy a vedie k podvodu a zlyhaniu v nasledovaní prorockej právomoci.

Od roku 1820 až doteraz Pán neustále vyučuje Svojich prorokov, vidcov a zjavovateľov v procese zjavovania, ktorým vedie Svoju Cirkev.

Prezident Nelson učil:

„Kedykoľvek sa schádzame ako rada Prvého predsedníctva a Kvóra Dvanástich, miestnosti, v ktorých sa stretnutia konajú, sa stávajú miestnosťami zjavenia. Duch je zjavne prítomný. … Napriek tomu, že sa náš pohľad na vec môže spočiatku líšiť, láska, ktorú k sebe navzájom prechovávame, je nemenná. Naša jednota nám pomáha rozpoznať Pánovu vôľu pre Jeho Cirkev.

Na našich stretnutiach sa nikdy neriadime zásadou väčšiny! S modlitbou sa navzájom počúvame a hovoríme spolu tak dlho, pokiaľ nie sme jednotní.“

Starší D. Todd Christofferson z Kvóra dvanástich apoštolov poznamenal: „Cieľom nie je len zhoda medzi členmi rady, ale zjavenie od Boha. Je to proces, ktorý v snahe získať myseľ a vôľu Pánovu zahŕňa ako rozumové uvažovanie, tak aj vieru.“

Táto znovuzriadená, doladená zásada bezpečnosti zvyšuje dôveru v schopnosť našich súčasných vedúcich vždy riadiť Cirkev podľa Pánovej vôle.

Ježiš Kristus samozrejme stojí na čele Svojej Cirkvi a vedie Svojich prorokov. To, čo môžeme v ich slovách alebo skutkoch vnímať ako nedokonalosti, môže v skutočnosti odrážať nedokonalosti v našom vnímaní alebo porozumení smrteľníka. Ak budeme pamätať na to, že Pánove cesty prevyšujú tie naše a že Jeho myšlienky prevyšujú naše myšlienky (pozri Izaiáš 55:8 – 9), umožní nám to vyhnúť sa odsudzovaniu prorokov, vrátane tých z minulosti. Tento pokorný postoj nám umožňuje dbať na slová žijúcich prorokov „vo všetkej trpezlivosti a viere“ (Náuka a zmluvy 21:5; pozri tiež 1:28).

Pomáha nám to tiež získať väčšie zjavenie, nádej a vieru v Krista v čoraz ťažšom svete. Jákob učil: „Skúmame prorokov a máme mnohé zjavenia a ducha proroctva; a majúc všetky tieto svedectvá, získavame nádej a naša viera sa stáva neotrasiteľnou“ (Jákob 4:6). Ak sme pokorní, tieto posvätné skúsenosti nás môžu zbaviť akejkoľvek túžby hľadať chyby voči prorokom a apoštolom, vrátane tých z minulosti (pozri Náuka a zmluvy 88:124; 136:23). Pokora nám pomáha hľadať v prorokoch pravdy, ktoré zväčšujú našu radosť a pokoj, a nie hľadať nedokonalosti.

V tomto duchu vydávam svoje pevné a láskyplné svedectvo, že proroci od Josepha Smitha a ďalej boli prorokmi Božími v neprerušenej línii až po nástup prezidenta Russella M. Nelsona vrátane. Bolo pre mňa nesmiernym požehnaním „skúmať prorokov“ a priblížiť sa k Bohu prostredníctvom učenia od každého z nich.

Vydávam svedectvo, že tí, ktorí boli pod vedením týchto prorokov povolaní k svätému apoštolstvu, boli a sú zvláštnymi svedkami mena Ježiša Krista po celom svete. Je veľkou výsadou hľadieť a posúvať sa vpred k Ježišovi Kristovi prostredníctvom učenia týchto svedkov.