„A ja sa sťažujem?“, Liahona, január 2026.
Portréty viery
A ja sa sťažujem?
Naše štyri kroky ako rodiny utečencov sa ukázali ako skúška podobná Titaniku. Ale držíme sa železnej tyče s istotou, že Pán nás posúva smerom k lepšej budúcnosti.
Na jeseň roku 2019 som pricestovala do Španielska so svojimi deťmi, 8-ročným Aaronom a 17-ročným Jorgem, ktorý má autizmus. V kufri boli zabalené len moje sny, držala som sa Boha a úplne som Mu dôverovala.
Jedna milosrdná Samaritánka nás privítala vo svojom dome, kde sme bývali dva týždne. Avšak to, že sme Jorgeho vytrhli zo známeho prostredia, nebolo jednoduché. Kvôli svojmu stavu dodržiava prísnu rutinu. Prvých pár nocí búchal do stien a ja som rýchlo vstávala, aby som mu zabránila zobudiť ostatných. Kľakla som si vedľa neho, pomodlila som sa a spomenula si na Izaiáša 41:10: „Neboj sa, lebo ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti, i podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“
Počas nášho druhého víkendu v Španielsku sme prišli na zhromaždenie, keď už sa chýlilo k jeho koncu. Oslovila som mladú ženu, ktorá bola s deťmi v Primárkach a vysvetlila som, že som členkou Cirkvi, ale nikoho nepoznám. Predstavila nám niekoľko ďalších členov.
Nasledujúci deň nás mestská rada v Zaragoze prijala ako utečencov a vzala nás do bytu bez vody a elektriny. Biskupstvo, Združenie pomoci a kvórum starších zo zboru, ktorý sme navštevovali, nám prišli na pomoc s prikrývkami, jedlom, ktoré nebolo treba ohrievať, zimným oblečením a inými potrebami.
Moje deti začali chodiť do školy a ja som začala chodiť na školenie. Čas na jedlo bol výzvou pre Jorgeho, ktorý bol zvyknutý jesť na poludnie. Jeho učiteľ ma informoval, že bez ohľadu na to, kto vyučoval, keď odbijú hodiny poludnie, vytiahne si jedlo a začne jesť.
„Aj ja sa budem postiť“
Naše štyri sťahovania sa ukázali ako skúška podobná Titaniku. Modlila som sa, aby som zostala silná, ale často som sa pristihla, že plačem, keď som bola sama. Celé týždne som spala len dve alebo tri hodiny v noci. Po niekoľkých dňoch hľadania práce som bola požehnaná, že som si našla prácu, v ktorej som sa starala o mladú ženu s rakovinou mozgu v konečnom štádiu. Po každej pracovnej zmene som vyzdvihla deti, pomohla im so štúdiom a potom som si urobila domáce úlohy zo školenia.
O túto úžasnú mladú ženu som sa starala celý rok, kým nezomrela vo veku 48 rokov a nezanechala po sebe dve malé deti. Jej situácia ma primäla položiť si otázku: „A ja sa sťažujem?“ Starostlivosť o ňu zabezpečila naše potreby a naplnila moju dušu vďačnosťou za môjho Nebeského Otca.
Každý deň sme doma čítali písma, modlili sa a zaviedli rutiny, aby sme Jorgemu poskytli bezpečie. Začiatkom roka 2024 sme začali s prípravami na vstup do chrámu v Madride. Aby som sa priblížila k Nebeskému Otcovi, cítila som, že sa máme postiť ako rodina. Aaron súhlasil a nasledujúce ráno mi Jorge povedal: „Mami, dnes sa budem tiež postiť.“ Bol to okamih neopísateľnej radosti.
„Aby sme sa priblížili k Nebeskému Otcovi, keď sme začali prípravy na návštevu chrámu v Madride, cítila som, že sa máme postiť ako rodina,“ hovorí Yesmin. „Jorge mi povedal: ,Mami, dnes sa budem postiť tiež.‘ Bol to okamih neopísateľnej radosti.“
Od našej návštevy chrámu sa Jorge výrazne zlepšil. Je flexibilnejší so svojím rozvrhom. V sobotu si pripravuje oblečenie, aby mohol byť pripravený v nedeľu roznášať sviatosť. Urobil tiež veľký pokrok v škole.
Dnes sme sebestační a podporuje nás milujúci Nebeský Otec. Ježiš Kristus nás vzkriesil z popola (pozri Izaiáš 61:3). Platením desiatkov sme obdržali hojné požehnania. Držíme sa železnej tyče (pozri 1. Nefi 8:24, 30; 11:25; 15:23) s istotou, že smerujeme k lepšej budúcnosti.