„Kresťanská služba na Korzike obmäkčila srdcia a otvorila nové dvere“, Liahona, január 2026.
Kresťanská služba na Korzike obmäkčila srdcia a otvorila nové dvere
Misionári na tomto stredomorskom ostrove pomáhali obyvateľom ako len mohli a boli odhodlaní pozvať ľudí, aby prišli ku Kristovi.
Primátor mesta Bastia veľmi dobre vedel, že misionári, ktorí stáli pred ním, boli cudzinci. Premýšľal: Prečo by mladí muži prišli z iných krajín a ponúkali pomoc jeho ľuďom na Korzike?
Po chvíli ich ponuku prijal a vyzval ich, aby sa ukázali na druhý deň skoro ráno a vymaľovali jeho malý hotel.
Mladí muži dodržali svoj sľub a prišli o siedmej ráno, natešení a pripravení zrenovovať primátorov hotel na tomto malebnom ostrove pri francúzskom pobreží v Stredozemnom mori.
Keď primátor neskôr v ten deň prišiel do hotela a našiel misionárov, ktorí ešte stále pracovali na prímorskom slnku, „bol ohromený, že nás tam videl“, povedal Jake Lowry, jeden misionár, ktorý tam v tom čase slúžil.
Primátor, užasnutý ich ochotou zašpiniť si ruky, aby pomohli ľuďom, ktorých nepoznali, prestal váhať a „poprosil nás, aby sme si sadli a povedali mu, čo potrebujeme“, povedal brat Lowry.
Misionári sa podelili o evanjelium a povedali, že ich cieľom je požehnať ľudí na Korzike. Povedali mu o tom, že kvôli obyvateľom, ktorí boli z cudzích ľudí už unavení, majú problém nájsť si byt. Niekoľko mesiacov predtým boli všetci misionári z bezpečnostných dôvodov vysťahovaní z ostrova. Ale títo starší ho teraz znovu otvorili pre misionársku prácu.
Primátor starších vypočul. „Na druhý deň ráno,“ povedal brat Lowry, „nám zabezpečil dobre situovaný byt a napísal láskavý odkaz.“
V ten večer, keď sa usadili vo svojom novom ubytovaní, „sa zastavili dvaja dobre oblečení zástupcovia z kancelárie primátora, aby nás privítali a aby nás uistili, že sme v meste vítaní a v bezpečí,“ povedal brat Lowry.
V krátkom čase sa primátor s manželkou začali zúčastňovať nedeľných zhromaždení v pobočke, kde radi spievali náboženské piesne. Primátorova manželka sa onedlho dala pokrstiť.
Úrodná pôda
Od týchto jednoduchých začiatkov na začiatku 90. rokov 20. storočiach sa Cirkev zakorenila na tomto ostrove, ktorý je známy ako rodisko Napoleona Bonaparteho. Misionárska práca začala čoskoro prekvitať. Po troch mesiacoch sa na nedeľných bohoslužbách na nádhernom mieste, ktoré vybavil primátor, zúčastňovalo viac ako 40 ľudí.
„Keď sa obzrieme späť, vidíme, že v načasovaní a prostriedkoch založenia Cirkvi na Korzike bola očividne Pánova ruka,“ povedal Richard W. Thatcher, vtedajší prezident misie Francúzsko Marseille, dnešnej misie Francúzsko Lyon.
Získanie opory na ostrove však neprišlo ľahko. Predošlé snahy poslať tam misionárov sa stretli s odporom a hrozbami nebezpečenstva. „Na začiatku 90. rokov 20. storočia narastali medzi pôvodnými Korzičanmi protifrancúzske nálady,“ povedal brat Thatcher.
Pôvodní Korzičania prejavili svoju nespokojnosť s cudzincami tým, že doma vyrábali bomby, aby zničili zahraničné podniky a majetok. „Nebolo nezvyčajné,“ povedal vtedajší starší Darin Dewsnup, „každý deň počuť v meste niekoľko výbuchov. Neboli sme Francúzi, ale ani Korzičania.“
Misionári boli pred nebezpečenstvom varovaní a keď v ich susedstve vybuchla bomba, títo štyria misionári boli z ostrova odvedení do inej časti misie na francúzskej pevnine.
„Naši misionári už na ostrove neboli,“ povedal brat Thatcher s tým, že táto prekážka bola príležitosťou na učenie sa a rast.
Odpoveďou bola kresťanská služba
Aby misionári lepšie porozumeli nebeským účelom, zaviazali sa študovať život a službu Spasiteľa, aby sa toho o Ňom naučili viac. Študovali o tom, ako slúžil a ako prejavoval súcit, napríklad tak, že druhých sýtil, uzdravoval a miloval. Dospeli k záveru, že na to, aby im ľudia dôverovali, je dôležité slúžiť podľa Pánovho príkladu.
S novým zameraním na službu boli v marci 1992 na Korziku vyslaní traja misionári, aby tam znovu začali misionársku prácu. Tentokrát ich poslali do druhého najväčšieho mesta ostrova, Bastie. Tam sa rozhodli stretávať s ľuďmi spontánne namiesto klopania na dvere, čo medzi obyvateľmi občas vyvolávalo strach.
„Naše modlitby boli vypočuté. Uvedomili sme si, že služba môže preukázať našu úprimnosť voči komunite a obmäkčiť srdcia ľudí, ktorí nemali radi cudzincov,“ povedal brat Thatcher.
Noví misionári sa predstavili obyvateľom tým, že im ponúkli pomoc s čímkoľvek bolo treba. Pleli rodinám záhrady, opravovali autá a v prípade primátora vymaľovali jeho vyblednutý hotel. Často si našli priateľov a ich úsilie bolo ocenené. Takmer vždy boli požiadaní, aby si sadli k poháru „limonaty“ (limonády) a „povedali nám o svojej cirkvi“, povedal brat Thatcher. Čoskoro sa naša situácia výrazne zmenila.
Skoré odporučenie viedlo ku krstu rodiny Lotaovcov, čo potom viedlo k ďalšiemu odporučeniu. Keď misionári vstúpili do domu tejto rodiny, mama, ktorá sa modlila o poznanie pravdy, „padla na kolená a plakala vďačnosťou Pánovi za to, že vypočul jej modlitby“.
Preklenutie rozdielov
Na začiatku svojej služby v Bastii chceli misionári dobrovoľne slúžiť v hlavnej katolíckej nemocnici, ale keď sa monsignor, ktorý bol za nemocnicu zodpovedný, dozvedel o ich náboženstve, službu odmietol. Zdráhal sa toho, že by boli v nemocnici zaangažovaní ľudia z rôznych kresťanských vierovyznaní.
O pár mesiacov neskôr, v máji 1992, sa počas majstrovského zápasu zrútila obrovská časť futbalového štadióna, pričom zomrelo 19 ľudí a tisíce vážne zranených divákov sa dostalo do nemocnice.
Keď sa na Korzike zrútil futbalový štadión, kedy zahynulo 19 ľudí a tisíce utrpeli zranenia, misionári poskytovali v miestnej nemocnici celé hodiny pohotovostnú starostlivosť pod dohľadom.
Fotografia: Craig Peterson
Nemocnica bola zaplavená obeťami. Zranení futbaloví fanúšikovia zaplnili miestnosti a chodby. Niektorí boli za starostlivosťou letecky prevezení na francúzsku pevninu. Monsignor, ktorý zúfalo hľadal schopných dobrovoľníkov, si spomenul na kartičku, ktorú mu misionári nechali, a zavolal ich na pomoc.
Misionári 36 hodín behali od jednej úlohy k druhej a pod dohľadom pomáhali s rôznymi typmi pohotovostnej starostlivosti, ako napríklad so zavádzaním infúzií, aplikáciou škrtidiel, upratovaním miestností a premiestňovaním zranených. Členom pobočky, ktorí pri zrútení utrpeli zranenia, dali kňazské požehnania.
Keď monsignor pozoroval neochvejné úsilie misionárov, zvolal ich k sebe a previedol ich po celej nemocnici, hovoriac pacientom, že misionári sú muži Boží a že im majú dovoliť dať požehnanie zraneným.
Brat Thatcher spomína: „Svojou službou sme získali rešpekt a obdiv vysoko postaveného mestského úradníka a dôležitej náboženskej autority.“ Povedal, že to obmäkčilo srdcia ľudí a pomohlo to eliminovať odpor v komunite. „Bolo to rozhodujúce pre úspech nášho úsilia v kázaní evanjelia.“
Jason Soulier, prezident misie Francúzsko Lyon v roku 2024, povedal: „Napriek rôznym prekážkam dnes na Korzike pokračujú zázraky ohľadom rastu. V roku 2024 cestovalo 14 členov pobočky Bastia do chrámu v Paríži, aby vykonali niekoľkodňovú chrámovú prácu. Ide o najväčšiu skupinu, ktorá pricestovala z tohto odľahlého stredomorského ostrova do chrámu. S pomocou starších misionárskych párov na plný úväzok a piatich energických starších a sestier Pán naďalej požehnáva tento ostrovný raj novými obrátenými.“