„Cesta do Emauz: Cesta zjavenia a uznania“, Liahona, marec 2026.
Oni poznali Spasiteľa
Učeníci na ceste do Emauz: Cesta zjavenia a uznania
Podobne ako to zažili títo učeníci, aj naše srdcia v nás môžu horieť ako svedectvo Spasiteľovho uzmierenia a vzkriesenia.
Ilustrácia od Laury Serrovej, nekopírovať
V nedeľu, v popoludnie vzkriesenia, kráčali dvaja učeníci 13 kilometrov z Jeruzalema do Emauz. Bol to emotívny deň – niekoľko emotívnych dní.
Ich srdcia boli ťažké. Ich myseľ bola pohnutá údivom a smútkom. Rozprávali sa o Ježišovi Nazaretskom – o Jeho smrti, o zvestiach o Jeho vzkriesení a o bolestnej neistote, čo to všetko znamená.
Ako tak išli, k ich rozhovoru sa pridal cudzinec. Bol to Ježiš, hoci oni Ho nespoznali. Oči mali zastreté a ich porozumenie bolo zahalené. Cudzinec sa ich opýtal: „Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní.“ (Lukáš 24:17).
Jeden z učeníkov, Kleofáš, neveriacky odpovedal, že ako môže byť niekto taký nevedomý, že je taký odtrhnutý od dramatických udalostí, ktoré otriasli Jeruzalemom cez víkend. „Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo.“
„A čo?“ spýtal sa Ježiš.
Ich odpoveď bola úprimná a okamžitá: „Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom“ (Lukáš 24:18 – 19). Hovorili, že verili v to, že Ježiš vykúpi Izrael, no od Jeho smrti to bol už tretí deň. A hoci niektoré ženy ohlásili návštevu anjelov, ktorí vyhlásili, že žije, apoštoli, ktorí to išli preskúmať, Ho nevideli.
Potom Ježiš prehovoril – nie ako cudzinec, ale ako učiteľ. „Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lukáš 24:25). Vysvetľoval im písma, počnúc Mojžišom až po všetkých prorokov, a zjavoval im to, čo sa týkalo Jeho osoby. Predstavte si, že celé hodiny kráčate s Božím Synom, Pánom života, a počúvate Ho vykladať mesiášske proroctvá. Ich smútok začal opadať a bol nahradený úžasom a vnútorným dojatím.
Zostaň s nami
Keď sa blížili k Emauzám, Ježiš sa tváril, že ide ešte ďalej. Ale oni Ho zdržali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil“ (Lukáš 24:29). Zostal s nimi, sadol si a lámal chlieb.
O tom, čo sa stalo potom, napísal starší James E. Talmage (1862 – 1933) z Kvóra dvanástich apoštolov: „Možno to bolo niečo v horlivosti požehnania alebo v spôsobe lámania a rozdeľovania chleba, čo oživilo spomienky na minulé dni, alebo možno zazreli prebodnuté ruky. Ale nech už bola bezprostredná príčina akákoľvek, pozorne sa pozreli na svojho Hosťa a ‚tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol‘ [Lukáš 24:31].“
V nasledujúcej chvíli sa obrátili jeden na druhého a povedali: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“ (Lukáš 24:32). Ten oheň v strci nebol zmätením ani strachom – bolo to uznanie. „Takto opísané pocity sú presvedčivým svedectvom o božskom Synovstve,“ učil starší Bruce R. McConkie (1915 – 1985) z Kvóra dvanástich apoštolov.
Naša osobná cesta do Emauz
„Čo by vám povedal, keby ste mohli spolu kráčať či rozprávať sa s Ním?“ položil otázku starší Patricio M. Giuffra zo sedemdesiatnikov.
Povedal, že podobne ako učeníci, aj my možno zlyhávame v tom, aby sme rozpoznali, že Spasiteľ kráča s nami. „Možno nevidíme, ako s nami zostáva, namáha sa spolu s nami, pracuje s nami a plače s nami.“ Rozptýlenia života – či už skúšky alebo víťazstvá – môžu zakryť Jeho prítomnosť.
Každý z nás kráča po svojej vlastnej ceste do Emauz. Na tejto ceste čelíme chorobám, slabostiam, finančnému vypätiu alebo dokonca pýche, ktorá môže prísť spolu s úspechom. „No nikdy nemusíme kráčať sami,“ povedal starší Giuffra. „Môžeme Spasiteľa požiadať, aby ‚zostal s nami.‘“
Keď sa učíme o Kristovi, poslúchame Jeho prikázania, modlíme sa, študujeme písma, nasledujeme žijúcich prorokov a pozývame Ho, aby zostal s nami, začíname rozpoznávať Jeho vplyv. Starší Giuffra povedal, že úpenlivá prosba učeníkov – „Zostaň s nami“ – má byť našou vlastnou. A keď to tak bude, aj naše srdcia budú v nás horieť.