Pocit smútku

Savannah si natiahla prikrývky cez hlavu. Dnes to bol veľmi zlý deň.

Dnes v škole sa Savannah nemohla na nič sústrediť. Cítila sa unavená, frustrovaná a smutná. V žalúdku mala ťažobu, ktorá neprestávala. Na konci dňa chcela len zaliezť pod stôl a schovať sa.

V poslednej dobe bola Savannah smutná takmer stále. Jej kamaráti sa ju snažili rozveseliť, ale Savannah niekedy nechcela byť s nimi. Vždy vyzerali veľmi šťastní. Niekedy si myslela, že by boli bez nej šťastnejší.

Čo je to so mnou? čudovala sa Savannah. Prečo nemôžem byť šťastná ako všetci ostatní?

Cítila sa chladná a osamelá ako sivé mraky vonku. A teraz chcela len spať.

Savannah počula, ako sa otvorili dvere jej izby.

„Savannah,“ povedala mama sediac na okraji postele, „čo sa deje?“

„Nič,“ povedala Savannah. „Len som unavená.“

„Si si istá?“ spýtala sa mama. „Bojím sa o teba.“

„Som v poriadku,“ povedala Savannah.

„Dobre.“ Mama sa postavila. „Len si pamätaj, že sa so mnou môžeš porozprávať o čomkoľvek. Ľúbim ťa.“

Savannah zostala v posteli až do večere. V tú noc nemohla zaspať. Jej mozog neprestajne nad všetkým premýšľal.

Na druhý deň sa stále cítila vyčerpaná. Bol to ďalší dlhý deň. Savannah prišla domov zo školy a sadla si za kuchynský stôl. Povzdychla si a pozrela von oknom. Opäť snežilo.

„Savannah?“

Savannah sa otočila a bola prekvapená, keď uvidela do miestnosti vchádzať babku.

„Ahoj, babka,“ povedala Savannah. „Čo tu robíš?“

Babka si sadla. „Tvoja mama chcela, aby som prišla,“ povedala. „Bojí sa o teba.“

„Len som veľmi unavená. Inak som v poriadku,“ povedala Savannah.

Babka sa jemne usmiala. „Povedala som ti niekedy o lete, keď sme sa s dedkom presťahovali?“

„Myslím, že nie,“ povedala Savannah.

„Bola som stále smutná,“ povedala babka. „Chcela som byť šťastná, ale na ničom mi nezáležalo. Cítila som sa veľmi osamelo.“

„Ale veď si mala dedka a moju mamu.“ Savannah sklonila zrak a pozrela sa na svoje topánky. „Ako to, že si sa cítila osamelo?“

„Nemohla som prísť na to, čo sa deje,“ povedala babka. „Nikdy predtým som sa tak necítila. Nakoniec som išla k lekárovi.“

„Čo sa stalo?“

Babka jej položila ruku okolo pliec. „Dozvedela som sa, že mám depresiu.“

„Aha, takže si len bola smutná?“ spýtala sa Savannah.

„Nie, depresia je viac ako len pocit smútku,“ vysvetlila babka. „Zdalo sa, že môj smútok nemizne. Mala som problém robiť všetky veci, ktoré som bežne robila. A ťažko som sa zbližovala s druhými ľuďmi, dokonca aj s mojou vlastnou rodinou. Naozaj som potrebovala pomoc.“

Savannah zdvihla zrak. „Akú pomoc?“

„Lekár mi vysvetlil, čo sa deje a vytvorili sme spolu plán, aby som sa cítila lepšie,“ povedala babka. „Ale niekedy som sa stále cítila smutná. Strávila som veľa času modlitbou. Keď som bola osamelá, predstavovala som si, že vedľa mňa sedí Spasiteľ. Cítila som sa lepšie, keď som o Ňom premýšľala.“

Savannah sa pozrela na sneh vonku a až ju striaslo. „Aj ja som často smutná. Snažím sa cítiť šťastne, ale niekedy to jednoducho nedokážem, a potom som na seba nahnevaná, že sa tak cítim.“

„Viem, zlatko.“ Babka Savannah objala. „Tak sa niekedy cítim aj ja. Ale nie si sama. Ľúbim ťa, tvoji rodičia ťa ľúbia a Nebeský Otec a Ježiš Kristus ťa ľúbia. Rozumejú tvojej bolesti a nikdy ťa neopustia.“

Možno má babka pravdu, pomyslela si Savannah. Nie som sama. Ťažoba v žalúdku Savannah sa už nezdala byť taká veľká.

„Myslím, že by som sa mala porozprávať s mamou,“ povedala Savannah. „Aj ona mi chce pomôcť.“

„To je skvelý nápad.“ Babka vzala Savannah za ruku.

Savannah sa usmiala a oprela sa o babkine rameno. Už sa necítila taká chladná a osamelá.

Ilustrácie: Marina Pessarrodonová