Boží plán pre večnú rodinu

Jednou z vecí, ktorá mojich rodičov spočiatku zaujímala o znovuzriadenom evanjeliu Ježiša Krista, bola dôležitosť, ktorú Cirkev prikladá rodine a učeniu, že „väčšina práce na diele spásy a povýšenia sa uskutočňuje prostredníctvom rodiny“. Predtým, ako sa dali pokrstiť, boli moji rodičia takí ohromení tým, čo sa učili, že pozvali susedov, aby sa k nim pripojili na lekciách s misionármi.

Keď sa moji rodičia stretávali s misionármi a pokračovali v štúdiu evanjelia po krste, učili sa o spôsoboch, ako „vychováva[ť] deti svoje vo svetle a v pravde“ a ako duchovne „da[ť] do poriadku svoj vlastný dom“ (Náuka a zmluvy 93:40, 43).

Naučili sa, že „rodina je stredobodom Stvoriteľovho plánu pre večné určenie Jeho detí“ a že „šťastie v rodinnom živote je najpravdepodobnejšie možné dosiahnuť vtedy, keď je založené na učeniach Pána Ježiša Krista“.

Naučili sa, že „úspešné manželstvá a rodiny sú založené a udržiavané na zásadách viery, modlitby, pokánia, odpustenia, úcty, lásky, súcitu, práce a prospešných oddychových činností“.

Naučili sa, že rodiny môžu byť večné a že „to isté spoločenstvo, ktoré existuje tu medzi nami, bude existovať medzi nami tam, iba bude spojené s večnou slávou“ (Náuka a zmluvy 130:2).

A naučili sa, že „hlavným účelom každého učenia, každej činnosti v Cirkvi, je to, aby boli rodičia a ich deti doma šťastní, spečatení vo večnom manželstve a spojení so svojimi predkami“.

S týmto poznaním si priali byť spečatení ako rodina naveky.

Potom, čo sa dali moji rodičia pokrstiť, praktizovali to, čo sa učili, a odišli zo sveta do kráľovstva evanjelia. Pracovali na zjednotení našej rodiny tým, že usporadúvali domáci večer a rodinné štúdium písiem, verne navštevovali cirkevné zhromaždenia a pracovali na rodinnej histórii. Dúfali, že s týmto úsilím o jednotu vytvoria rodinu zameranú na plán spásy s pohľadom upretým k večnosti.

V roku 1965, v roku, kedy sa dali moji rodičia pokrstiť, bol najbližší chrám k Sao Paulo v Brazílii v meste Mesa v štáte Arizona vzdialený takmer 9 650 kilometrov. Cestovanie bolo pre našu rodinu príliš drahé, a tak museli moji rodičia čakať až do zasvätenia chrámu v São Paulo v Brazílii v roku 1978, aby mohli obdržať svoje chrámové obrady a byť spečatení. V tom čase som slúžil na misii v Rio de Janeiro.

Asi dva mesiace predtým, ako som vo februári 1980 ukončil svoju misiu, môj misijný prezident umožnil mne a môjmu spoločníkovi cestovať cez noc s členmi kolu z Rio de Janeiro do chrámu v São Paulo, aby som mohol byť obdarovaný a spečatený s mojimi rodičmi. Tak ako moji rodičia, aj ja som čakal roky na sľúbené požehnania chrámových obradov a zmlúv.

Táto skúsenosť zmenila moju víziu budúcnosti a poskytla mi prvý pohľad na pravdivosť nedávnych slov prezidenta Russella M. Nelsona: „Čas v chráme vám pomôže myslieť celestiálne a získať predstavu o tom, kým skutočne ste, kým sa môžete stať a aký život môžete mať vo večnosti.“

Tento krátky čas strávený v chráme pri tejto príležitosti hlboko ovplyvnil zvyšok mojej misionárskej služby. S touto novou víziou malo svedectvo o chráme a dôležitosti Božieho plánu pre rodiny tiež trvalý vplyv na môj život.

Keď sme sa s manželkou Rosanou vzali dva roky po mojej misii, boli sme spečatení v chráme s víziou založenia našej vlastnej večnej rodiny. A preto sme pracovali spoločne na vytvorení rodinných tradícií, ako sú tie, ktoré nás učili naši rodičia, všetky zamerané na Spasiteľa, Jeho učenie a učenie Jeho dnešných prorokov.

Dnes naše deti vychovávajú svoje deti podľa rovnakých zásad evanjelia, ktoré prinášajú šťastie. Rodina je pre nás všetkým, pretože chápeme ústredné postavenie rodiny v Božom pláne.

Ako generálna autorita som mal to požehnanie spečatiť v chráme svoje tri deti s ich manželskými partnermi. Pohľad do ich očí vo chvíli, keď pokľakli pri oltári v chráme, bol nádherným zážitkom. Videl som, že moje potomstvo je požehnané tými istými zásadami evanjelia, ktoré ma učili moji rodičia a ktoré sme ich učili spolu s Rosanou. Videl som, že tieto požehnania budú pokračovať aj v budúcich pokoleniach. A pripomenulo mi to, kto to všetko umožňuje.

Vianočná pripomienka

Rodina je ústredným bodom Božieho plánu šťastia, ale bez Spasiteľa Ježiša Krista by tento plán nebol možný. Jeho uzmierenie a obrady a zmluvy, ktoré sa nachádzajú v Jeho evanjeliu, umožňujú existenciu prísľubu povýšenia.

Prezident Nelson prehlásil: „Povýšenie je rodinná záležitosť. Iba skrze spásne obrady evanjelia Ježiša Krista môžu byť rodiny povýšené. Konečným cieľom, o ktorý sa snažíme, je, aby sme sa stali šťastnými ako rodina – obdarovaní, spečatení a pripravení na večný život v Božej prítomnosti.“

Keď navštevujem miesta, ktoré som nikdy predtým nevidel, snažím sa tam nájsť malý betlehem, ktorý mne a Rosane pripomína Spasiteľa. Mám už celkom veľkú zbierku.

Keď sme uvažovali o týchto skromných betlehemoch, moja manželka a ja sme raz premýšľali: „Na čom v našich životoch skutočne záleží najviac?“ Odpoveďou je, samozrejme, Spasiteľ, Jeho evanjelium a naša rodina. Aby sme si pripomenuli lásku nášho Nebeského Otca k nám a to, že je to skrze Spasiteľa, že zasľúbenie večnej rodiny je možné, sme pred Vianocami pred niekoľkými rokmi u nás doma umiestnili všetky naše betlehemy na dve veľké police – a namiesto toho, aby sme ich odložili po vianočných sviatkoch, sme ich nechali vyložené. Táto tradícia nám pomáha udržiavať ducha Vianoc u nás doma po celý rok.

Keď sa každý deň pozeráme na tieto betlehemy, jemne nám pripomínajú Spasiteľovu ústrednú úlohu v našom živote. Pripomínajú nám, že pokoj na zemi teraz (pozri Lukáš 2:14) a večné šťastie v budúcom svete závisia od Spasiteľa a od dodržiavania zmlúv, ktoré sme s Ním uzavreli. A pripomínajú nám, „že prišiel na svet, dokonca Ježiš, aby bol ukrižovaný pre svet a aby niesol hriechy sveta, a aby posvätil svet, a aby ho očistil od všetkej nespravodlivosti;

Že skrze neho môžu byť spasení všetci, ktorých Otec dal do moci jeho a učinil skrze neho“ (Náuka a zmluvy 76:41 – 42).

Tak ako sme sa tieto pravdy učili od našich rodičov, aj ja a Rosana sme pracovali na tom, aby sme ich odovzdali našim deťom. Teraz naše deti učia rovnaké pravdy aj svoje deti. Semienka zasadené do sŕdc mojich rodičov pred 60 rokmi v našom malom dome v Brazílii rozkvitli a priniesli ovocie, „ktoré je najcennejšie, ktoré je sladšie nadovšetko, čo je sladké, a ktoré je belšie nadovšetko, čo je biele, áno, a rýdzejšie nadovšetko, čo je rýdze“ (Alma 32:42).

Svedčím o tom, že tí, ktorí prijmú Boží plán pre rodinu, budú milovať tak, ako miloval Spasiteľ a ctiť si svoje zmluvy, jedného dňa zdedia „požehnania večného života a plnosť radosti“ so svojimi blízkymi a s Otcom a Synom.