Nevedela, že to potrebujem

Fotografia: Melanie Mizová

Zaoberala som sa istými osobnými záležitosťami. Jedného dňa som sa necítila dobre a nechcelo sa mi ísť na seminár. Ale pomyslela som si: „Je to môj posledný rok a musím to využiť.“

Tak som tam išla a rozprávali sme sa o tom, ako Ježiš Kristus pozná každého z nás po mene. Prečítali sme si Náuka a zmluvy 18:10: „Cena duší je veľká v očiach Božích.“ Keď som si zvýrazňovala tento verš, začala som byť rozcítená. Keď som rozcítená, veľa plačem, takže som to nechcela čítať znova v triede.

Neskôr sa učiteľ opýtal: „Čo vás najviac zaujalo a prečo?“ Nechcela som hovoriť, ale jedna moja kamarátka spomenula tento verš. Vydala svoje svedectvo, že Boh nás nenechá samých, že niekedy na to síce zabudneme, ale On nás pozná a bude tu pre nás.

Keď som to počula, mala som pocit, akoby ku mne hovoril Nebeský Otec cez moju kamarátku. Bolo to, akoby povedal: „Neodvracaj sa odo mňa – som tu.“

Potom som si išla osušiť tvár a moja kamarátka prišla za mnou. Povedala: „Nechcela som to povedať, ale cítila som, že musím, pretože to niekomu pomôže. Nevedela som, že tým niekým si bola ty.“ To mi ešte viac potvrdilo, že Nebeský Otec na mňa pamätá.

Po seminári som išla domov a pomodlila som sa. Zvyčajne za niečo ďakujem a o niečo zas prosím. Ale táto modlitba – myslím, že to bola tá najvďačnejšia modlitba, akú som kedy vyslovila. Vo svojej izbe som cítila Ducha a cítila som, že Nebeský Otec je tam so mnou.