Návšteva kráľa, starého otca

Gift sa oprela o okraj lode a s údivom sledovala, ako voda udiera do jej strán. Načiahla sa smerom k vlnám a voda ju jemne šteklila na rukách. Toto bola jej obľúbená cesta. S rodinou boli na ceste do dediny starého otca a s každou chvíľou sa približovala k svetu divokejšiemu a slobodnejšiemu ako mesto, z ktorého odchádzala.

V meste bola Gift jednou z mnohých ľudí. Bola jedna z miliónov. Niekedy to bol pekný pocit – byť sama sebou, bez toho, aby sa niekto príliš staral o to, čo si oblečie alebo urobí. Ale v dedine jej starého otca to bolo iné. Tam bola Gift jedinečná. Bola princeznou – vnučkou múdreho kráľa.

Po dvoch hodinách loď zakotvila. Najdlhšia časť cesty ju ešte len čakala: šesť hodín autobusom. Vedela, že bude unavená, ale čoskoro bude opäť so svojím starým otcom. Vďaka tomu to všetko stálo za to.

Cesta bola hrboľatá. Gift sa snažila tráviť čas pohľadom na tvary oblakov, ktoré videla z okna a sledovaním, ako sa krásna krajina mihá okolo. Keď začínalo zapadať slnko, autobus sa zastavil. Konečne! Starý otec! Gift vyskočila z autobusu a bežala do dediny, v ktorej bol jeho dom.

Hľadala vo vnútri starého otca. Prehľadala vnútorné nádvorie, kde sa jej mama starala o kozy, keď bola malá. Prehľadala spálne, kde v noci musela zatvárať okná, aby tam nevošli komáre. Prehľadala záhradu za domom, kde mala na sebe kráľovské rúcho – svetlé šatky a papierovú korunu – aby sa mohla zúčastniť obecnej rady.

Gift tam zbadala starého otca, ako pokojne sedí na lavičke s výhľadom na rodinnú záhradu. Gift sa usmiala.

„Starý otec!“ zavolala.

Starý otec sa postavil a doširoka otvoril náruč. „Moje drahé dievčatko,“ zašepkal, keď ju zabalil do vrúcneho objatia. „Sadni si a odpočiň si pri mne.“

„Chýbal si mi,“ povedala Gift.

„Ty mne viac. Som rád, že si tu.“ Starý otec sa na chvíľu odmlčal a potom sa spýtal: „Vieš, aká výnimočná je táto záhrada?“

Gift pokrútila hlavou.

Starý otec ukázal na strom pred nimi. „Toto je strom našej rodiny,“ povedal. Gift si všimla, že vyzerá starý a silný.

„Na dlaždiciach, ktoré sú popri strome, sú mená našich predkov. Musíme vždy pamätať na našu rodinu.“

Veľa mien na dlaždiciach Gift nepoznala. Ako si mohla pamätať na niekoho, koho nepoznala? „Porozprávaj mi o nich, starý otec,“ povedala Gift.

Starý otec čítal jedno meno po druhom a rozprával Gift príbehy o jej predkoch. Keď hovoril, Gift si uvedomila, že v niektorých ohľadoch sú to aj príbehy o nej. S týmito členmi rodiny, ktorých nikdy nestretla, mala veľa spoločného.

V tej chvíli Gift pochopila niečo dôležité. Neboli to len vlny a prostredie, vďaka ktorým sa tu cítila slobodne. Bolo to spojenie s rodinou, ktoré cítila v tejto dedine so starým otcom.

Starý otec rozprával príbehy, kým na nebi netancovali hviezdy.

Nakoniec si dedko povzdychol. „Radšej pôjdeme dovnútra.“

„Ešte chvíľku,“ povedala Gift.

Gift podišla k stromu a jemne sa dotkla jeho kôry. Potom sa pozrela na dlaždice na zemi a spomenula si na príbeh každého predka. Jedného dňanavštívi chrám a vykoná za nich posvätné obrady. Vďaka nim tu teraz bola. Chcela urobiť niečo, aby vrátila dar, ktorý jej dali.

Starý otec k nej načiahol ruku a Gift ju chytila. Ešte raz sa pozrela späť na rodinný strom a zamierila dovnútra, kde na ňu čakala ďalšia rodina.

Otvoriť PDF

Ilustrácie od Audrey Dayovej