Záhadná konzerva

„Čo je to, mami?“ Sadie vytiahla zo zadnej časti skrinky veľkú konzervu. „Nemá žiadnu nálepku.“

„Na to som už aj zabudla,“ povedala mama. „Z niektorých konzerv sa odlepili nálepky, takže ich v obchode predávali lacno. Jednu som kúpila. Myslela som si, že to asi bude zaváraný hrášok.“

Sadie sa zamračila. Zaváraný hrášok nemala rada.

Mama zdvihla konzervu a otočila ju. „Čoskoro sa pokazí. Mali by sme ho zjesť ešte dnes.“ Položila konzervu na stôl.

„Čo je to?“ spýtal sa Jason, veľký brat Sadie.

„Ktovie?“ povedala Sadie. „Mama si myslí, že je to hrášok.“

Jason potriasol konzervou. „Neznie to ako hrášok. Podľa mňa je to fazuľa.“

To dalo Sadie nápad. Zobrala lepiacu pásku a fixku a na jeden kus papiera napísala „hrášok“ a na druhý „fazuľa“. Prilepila ich na konzervu.

Potom sa na chvíľu zamyslela a na ďalší kus papiera napísala „paradajková omáčka“.

Práve vtedy vošiel do kuchyne ocko. „Čo sa deje?“

„Hráme hru,“ povedala mama. „Hádaj, čo je v konzerve.“

Ocko zdvihol konzervu, silno ňou zatriasol a oňuchal ju. „Huby!“ oznámil.

Všetci zastonali. „Huby nie!“ povedala Sadie. To bolo horšie ako hrášok, fazuľa a paradajková omáčka. „Možno by sme mali tú konzervu jednoducho vyhodiť.“

„Nie si zvedavá, čo je naozaj vo vnútri?“ spýtala sa mama.

Ocko zobral otvárač na konzervy. „Ja som!“

Keď ocko konzervu otvoril, Sadie si zakryla oči. Ale keď odtiahol veko, bola prekvapená. Konzerva bola plná chutného ovocia.

„Mňam!“ povedala, keď sa pozrela na nakrájané hrušky, hrozno, čerešne a broskyne.

Jason priniesol misky a lyžice. „Poďme jesť!“

Sadie si lyžicou nabrala trochu ovocia z konzervy do misky. „Nemôžem uveriť, že sme sa všetci mýlili,“ povedala. „Bola som si istá, že vo vnútri je niečo nechutné.“

„Dávame niekedy aj ľuďom takéto nálepky?“ spýtala sa mama.

„Čo tým myslíš?“ spýtala sa Sadie.

Ocko položil misku na stôl. „Rozhodujeme o tom, akí sú vo vnútri, aj keď vidíme len vonkajšok.“

Sadie sa nad tým zamyslela. „Keď bola Samara v škole nová, myslela som si, že nie je priateľská. Ale potom som zistila, že jednoducho nevedela veľmi dobre hovoriť naším jazykom. Teraz sa spolu hrávame stále!“

„To je dobrý príklad,“ povedala mama.

„Niekedy mám taký pocit, že ma deti nálepkujú,“ povedal Jason potichu. „V škole hovoria, že mám dobré známky len preto, že ma má učiteľ rád. Ale pravdou je, že usilovne pracujem a robím si všetky domáce úlohy.“

„Také nálepky vedia zabolieť, však?“ povedal ocko.

Jason prikývol.

Sadie dojedla posledné sústo ovocia. „Ale sú všetky také nálepky zlé? V obchode musíš vedieť, čo vlastne kupuješ.“

„Máš pravdu,“ povedal ocko. „Kedy sú teda takéto nálepky dobré?“

Jason zdvihol lyžicu. „Keď sú pravdivé!“

„A kto vie, čo je skutočne v človeku?“ spýtala sa mama.

„Nebeský Otec,“ povedali Sadie a Jason spoločne.

„Už tomu rozumiem!“ povedala Sadie. „Ja som dieťa Božie. To je pre mňa tá pravá nálepka.“

„Aj pre mňa,“ povedal Jason.

„Aj pre mňa!“ povedal ocko.

„Pre každého.“ Mama sa usmiala. „Takže by sme nemali ľudí nálepkovať na základe toho, čo vidíme navonok, alebo veriť tým falošným nálepkám, ktoré nám niekto dáva. Pretože len Boh vie, čím skutočne sme vo vnútri.“

Sadie napísala na nový kúsok papiera a nalepila si ho na sveter. „Dieťa Božie,“ povedala. Sadie sa usmiala. Táto nálepka sa jej páčila najviac zo všetkých.

Ilustrácie: Róisín Hahessyová